Román, ktorý hneď zaujme. Príbeh mladej manželky nás vovedie do krásneho života, ktorý zahmlí choroba jej dieťatka. Matka si kladie otázky, ktoré sa týkajú zmyslu života, viery, utrpenia… Začne hľadať. Nájde však odpoveď?Prídu si na svoje aj dospelí.
UKÁŽKA:
Františka, poklad môj, tieto stránky, ktoré píšem pre teba, majú byť
prejavom mojej viery. Verím, chcem veriť, že jedného dňa si ich budeš
môcť prečítať a pochopíš ich. Chcem veriť, že všetko, čo ti bolo
odopreté, jedného dňa obsiahneš v plnej kráse. V ten deň tu ja už
možno nebudem, a ak budeš chcieť pochopiť svoju minulosť, budeš musieť
usporiadať svoje spomienky, spojiť svoje pocity s mojimi slovami, a
vytvoriť tak zmysluplnú mozaiku. Uvedomíš si, že život nie je prechádzka
ružovou alejou, no i tak sa oplatí prežiť ho. Hlavne vtedy, ak je tu ktosi,
kto nás miluje.
***
Vyšetrenia a kontroly si vyžiadajú pätnásť dní. Potvrdili metabolickú
poruchu. Neexistuje liečba, neexistujú lieky, nedá sa nič robiť.
Už sa nemôžem pýtať, od koho si ju zdedila, lebo sme ti ju odovzdali my,
tvoja mama a tvoj ocko. Je to zriedkavé ochorenie a my, hoci sme o tom
nevedeli, sme jeho zdraví nositelia.
Manozidóza. Niektorí lekári dokonca vôbec nevedia, že existuje, žiadnemu
gynekológovi ani len nenapadne, aby v tehotenstve požiadal o jej
testovanie.
Neurologička vymyslí výstižné prirovnanie: je to ako vyhrať v lotérii
hneď na prvýkrát. My sme to dokázali.
Hovoria, že som silná. Opakujú mi to celý život. Silná? Odvážna? Čo
vedia o tom, čo mám vo vnútri, čo prežívam? Čo podľa nich cíti
odvážna žena? Trpí menej ako krehká žena?
Cítim sa malá, zbytočná a bezmocná. A som trestaná, postihovaná za
priestupky, ktorých som sa nikdy nedopustila.
Bože, miluješ ma?
Prosím ťa, povedz mi, že nie. Povedz, že si na mňa zabudol, nemôžem
totiž uveriť v tvoju dobrotu, keď si uvedomím, že si vtedy bol pri
tom!
Príde nás navštíviť don Eugen. Rozpráva mi o matke, ktorú onedlho
vyhlásia za blahoslavenú, pretože obetovala seba samu, svoj život darovala
vlastnému dieťaťu. Obdivujem ju, ale bolo to jej rozhodnutie. Inými
slovami, mala viac šťastia ako ja, mohla sa rozhodnúť. Mohla by som
zomrieť pre moju Františku, ale to by jej nevrátilo zdravie.
Utiekala som sa k Bohu, a keďže som si myslela, že nie som hodná jeho
pozornosti, snažila som sa priblížiť sa k nemu prostredníctvom ľudí,
ktorí sú s ním v dobrom vzťahu, ktorí majú vieru. Mýlila som sa:
jediný zázrak, ktorý nám bol daný, sa rodí v nás každé ráno, keď si
pri zobúdzaní želáme pekný deň a veríme, že ho dostaneme. Ak Boh nedal
moc robiť zázraky matkám, ktoré majú srdce plné lásky, nedá túto moc
nikomu.
Chodila si do druhej triedy základnej školy a učila si sa na plné tempo.
Dvakrát do týždňa som ťa prichádzala vziať, aby som ťa odviedla
k ortofonistovi. Nachádzala som ťa „odparkovanú“, nikto sa ti nevenoval
a ty si bola taká dobrá! Koľko obrázkov si toho roku nakreslila! Ale ja som
sa cítila zle, myslela som si, že u sestričiek by si sa mala lepšie (alebo
by sa ti aspoň venovali viac) a tvrdohlavo, ako vždy, som začala zháňať
informácie o ich školách.
Zastavila som sa pri štvrtej, aby som sa vyhla ďalším zbytočným utrpeniam
a poníženiam. Rehoľné sestry boli až príliš ochotné. Aspoň kým sme
neprešli k zoznamu tvojich problémov, vtedy sa začali vykrúcať a nakoniec
nemali miesto.
Takmer vždy sa mi snažili hovoriť (alebo chceli, aby som pochopila), že moja
rodina by sa mala považovať za šťastnú, lebo kríž, ktorý nám Pán
naložil na plecia, slúži k našej spáse. Čo sa týka teba, Františka,
netreba sa trápiť. V ďalšom živote ti bude udelené špeciálne
miesto.
Rozprávali o láske a obete.
Práve v tej dobe som sa priblížila k Bohu a prijímala som všetko. Alebo
som sa aspoň snažila prijímať. Ale teraz nie!
Teraz som unavená a už ma nebaví počúvať, ako mi kňazi, rehoľné sestry
či ktokoľvek iný vysvetľuje, čo je to láska a obeta, hoci nezažili na
vlastnej koži ani jedno, ani druhé. Viete, čo vám chcem povedať? Vám,
vám, ktorí si pokojne žijete vo svojom hniezdočku a učíte cudzie zdravé
deti? Ak chcete rozprávať o láske, musíte vyjsť zo svojej ulity a pustiť
sa do boja aj za cenu porážky. Strávili ste dlhé, dlhočizné noci pri
postieľke chorého dieťaťa? Cítili ste, ako vás bodá pri srdci za
každým jeho bolestným zastonaním? Vyskúšajte si to! A až potom hovorme
o láske. A ak sa aj po tom všetkom budete považovať za šťastných,
pretože Boh vám dal veľký dar, pretože utrpenie vášho dieťaťa vám
prinesie spásu, potom ste zrelí na svätorečenie.
Nikto vás neodsudzuje za to, čo robíte, hlavne ak ste boli naozaj
„povolaní“, ale nenamýšľajte si, že môžete naučiť matku, čo je to
láska a obeta. Matky sa to nepotrebujú naučiť, ony to vedia.
Špeciálne miesto pre teba, môjho vrabčeka, v ďalšom živote! Už mám
dosť špeciálnych miest, špeciálnych správaní, špeciálnych pohľadov.
Toto špeciálne miesto si nechajte pre seba, sestričky! Môjmu vrabčekovi by
stačilo normálne miesto v tomto živote, kde by si mohol oddýchnuť po dlhom
behu cez lúku.
***
O pätnásť dní ťa operujú. Tu by som chcela prestať a nechať toto
rozprávanie nedokončené, aby si poslednú vetu napísala ty. Keď som si
tento príbeh znovu prečítala, napadlo mi, že musím zodpovedať ešte na
jednu otázku: Je táto Nori, ktorá tak veľmi dúfa, že onedlho uvidí
svojho vrabčeka vyletieť z hniezda na vlastných krídlach, konečne
schopná pozrieť sa zoči-voči životu s úplným pokojom?
Odpoveď znie: áno. Áno, pretože som sa naučila, čo sú to city. Naučila
si ma to ty, Františka: od najhlbšej bolesti po najčistejšiu radosť.
Včera som po dlhom čase prekročila prah kostola. Chcela som prehovoriť
k tomu Ježišovi, od ktorého som žiadala pomoc a útechu a od ktorého som,
ako sa mi zdalo, nedostala nič. Pravdupovediac, bola som pripravená
zaútočiť. Nepriviedli ma tam dobré pohnútky, ale úmysel povedať mu, že
ma vôbec nezaujíma, ako ma súdi, pretože veriacou som v podstate ja.
Dostala som nezaslúžený trest.
Chcela som mu povedať, že niektorí ľudia si spravili boha z peňazí,
šliapu po dôstojnosti blížneho, že iných nedojíma západ slnka či
majestátnosť hôr, ani trpiace dieťa.
Chcela som mu povedať, že niektorí ľudia ignorujú význam slova bratskosť.
Možno nikdy nespoznali bolesť a myslia na srdce len ako na centrum krvného
obehu, a nie ako na sídlo citov, pocitov, myšlienok.
Chcela som mu povedať, že ak chce k sebe niekoho pritiahnuť cez utrpenie,
nech sa zameria na nich, nie na teba.
Popri tom kostole som prešla veľakrát, no nikdy som doň nevstúpila.
Nečakala som, že sa ocitnem pred veľkým, uboleným, opusteným krížom.
Uzemnil ma. Na koho by som mohla zložiť svoj hnev, sklamanie, úzkosť? Na
toho úbohého Krista na kríži?
Myslela som si, že viem všetko. Čo som však o ňom naozaj vedela?
Že sa stal človekom.
On teda poznal city. A určite nielen radosť, ale aj smútok, strach,
beznádej… O čom som mu mohla rozprávať? Čo z toho by nepoznal?
Prišlo to spontánne: „Kriste, mám ťa rada. Mám ťa rada rovnako ako
všetkých úbohých kristov, ktorých každodenne stretám na ulici, plných
biedy, úzkostí, opustenosti. Možno mi nechceš poskytnúť pomoc, o ktorú
ťa žiadam, ale to nič. Iste máš na to svoje dôvody. Alebo možno
nemôžeš. Stačí, už o tom nehovorme.“
Na prvých stránkach som napísala: Františka, verím, že všetko, čo ti
bolo odopreté, jedného dňa obsiahneš v plnej kráse. Nikdy tomu
neprestanem veriť, dcérenka, a ty tomu musíš veriť spolu so mnou.
Máme v čo dúfať.
