V časoch, keď Ján z Boha žil, nazývali jeho dielo jednoducho „domom pre chudobných, chorých a rozumu pozbavených ľudí“. Vybudoval starostlivosť založenú na skutočnej bratskej láske. Životný príbeh tohto svätca je veľmi silný a pútavo napísaný. Prináša významné posolstvo pre dnešnú spoločnosť, v ktorej narastá nerešpektovanie ľudskej dôstojnosti: že v každom jednom z nás a prostredníctvom nás sa Boh chce stať bratom ľudí.
Počet strán: 128
Väzba: brožovaná
Ukážka:
Ján z Boha si uvedomil, že zo dňa na deň bol vrhnutý do absolútne iného, cudzieho sveta. Divadlo, ktoré sa okolo neho odohrávalo, sa mu navždy hlboko vrylo do duše: veľké sály s nezvyčajne vysokými stropmi, v nich sa divo prekrikovali ľudia, ktorí tam boli zatvorení. Niektorí to robili v stave delíria, iní pre „terapiu“, ktorú im naordinovali ich ošetrovatelia.
Videl tam aj zdeformované tváre, ktoré sa nezmyselne smiali, pokrčené telá v úzkych celách, remeňmi pripútané na ťažké drevené kláty. Nikdy by si nebol pomyslel, že duševne chorí sa v Španielsku 16. storočia ošetrujú takýmto znevažujúcim spôsobom. Veď koho zaujímalo, či sa tam dostali pre nejakú krátkodobú kritickú situáciu, simulovanú chorobu, hýrivý životný štýl alebo organickú poruchu? V tom čase neexistovali konkrétne klinické obrazy chorôb ani vhodné terapeutické metódy. Toho, kto pôsobil apaticky, „povzbudzovali“ studenými sprchami, ak bol niekto agresívny a reagoval príliš živo, utíšili ho bičovaním alebo – hoci to nepomohlo – zatvorili ho do klietky.
Jána z Boha najskôr „pozorovali“. Veď o jeho extravaganciách už veľa počuli. Najskôr sa však lekári mali na neho pozrieť a odporučiť vhodnú terapiu. Keďže boli opatrní, zamkli ho do jednej zo spomínaných malých ciel, ktoré vyzerali ako drevené klietky, do akých sa zatvárala divá zver, s rozmermi trikrát dva a pol metra. Okrem jednej reťaze a dreveného klátu, na ktorý chorého priviazali, ak bolo treba, bol v klietke ešte slamený matrac a na ten si mohol ľahnúť.
Ján z Boha nemohol zaspať ani prvú noc, ani počas ďalších nocí. Výkriky a bláznivý smiech mu prenikali až do špiku kostí. Nevedel si usporiadať myšlienky a nenachádzal odpoveď na žiadnu z množstva otázok, ktoré ho sužovali.
To, čo mu zišlo na um ako prvé, boli pochybnosti o dobrote týchto ľudí. „Ak boli schopní lásky, ako je možné, že chorých ošetrovali ľadovou vodou a údermi biča?“ A ešte viac zapochyboval o ľudskom rozume i vede. Považoval za absurdné, že ľudia sa neboja podstúpiť akékoľvek nebezpečenstvo, len aby objavili nové, nepoznané miesta na zemi, a zároveň chorých zveria do rúk neschopných ľudí, ktorí im nedokázali pomôcť opäť nájsť stratenú rovnováhu, zapáliť v nich iskierku nádeje. Ján z Boha počas tejto noci nešetril ani Cirkev: aký má zmysel ohlasovať radostné posolstvo v Amerike, keď niekto dopustí, aby kresťania v Španielsku zaobchádzali so svojimi blížnymi ako s divou zverou? Nemali by začať venovať pozornosť ošetrovateľom, aby sa učili zaobchádzať s chorými spôsobom dôstojným človeka?
Len Boha ušetril túto noc od svojich pochybností. Napriek tisícim myšlienkam a otázkam, ktoré mu vírili hlavou, svetlo, ktoré sa zapálilo v jeho vnútri, žiarilo stále rovnakou silou. Počas tejto noci sa však udialo čosi oveľa dôležitejšie. Prvýkrát v živote všade okolo seba videl zdeformované tváre a zbičované telá ožiarené týmto svetlom, a na svoje počudovanie v ich črtách zazrel týraného, opovrhovaného a vysmievaného Krista. Ján z Boha našiel „svojho“ Krista pribitého na stĺp, zbičovaného, všetkými opusteného. Visel tu pribitý na kus dreva, medzi nebom a zemou. Jána z Boha opäť zaplavil neopísateľný pocit šťastia, pretože pochopil, že Kristus prijal a znášal všetky tieto útrapy z čistej lásky k človeku.
V bolestnej temnote šialenstva, ktoré prebývalo v múroch Kráľovskej nemocnice, Ján z Boha pochopil, že každú noc a každý deň sa vo svete opakuje násilie a neprávosti Veľkého piatka a že utrpenie Boha pokračuje v životoch mnohých nevinných nielen za múrmi nemocnice pre duševne chorých, ale i na uliciach a námestiach miest, kde sa trpiaci muži, ženy a deti opakovane stretávajú s nezáujmom blížnych.
