John Ortberg vedie čitateľa do veľkého dobrodružstva, ktoré zažijete, len keď poviete Pánovi Ježišovi áno.

OBSAH:

O chodení po vode
„Loďosedi“
Ako rozpoznať volanie
Chodiť po vode
Vidieť vietor
Kričať od strachu
Ten pocit, že sa potápam
Sústrediť sa na Ježiša
Učiť sa čakať
Aký veľký je tvoj Boh?

Ukážka:

Tí, čo kráčajú po vode, sa učia očakávať na Pána

Tento príbeh o riskovaní je zároveň príbehom o čakaní. Učeníci museli v búrke čakať až do štvrtej nočnej stráže, kým k nim Ježiš prišiel. A v čo najviac dúfali – utíšenie búrky – dostali ešte neskôr, až na konci príbehu. Prečo Ježiš neutíšil vietor predtým, ako Peter vystúpil z lode?
Možno preto, že sa oni – tak ako aj my – potrebujeme naučiť niečo o čakaní.
Musíme sa naučiť očakávať na Pána, aby sme dostali moc kráčať po vode. Musíme čakať na Pána, aby utíšil búrku.
V istom zmysle je „očakávanie na Pána" najťažšou časťou dôvery. Nie je to neustále, nečinné čakanie. Znamená to vložiť sa do Jeho rúk v stave úplnej zraniteľnosti.
Celý život veľmi rád rozprávam. Nemal som ešte ani dva roky, keď som sa naučil sestrinu básničku na slávnosť v nedeľnej besiedke a domáhal som sa, aby som ju mohol povedať. (Tak mi to aspoň povedali. Osobne si nič z toho nepamätám.) Strach z rozprávania na verejnosti neustále figuruje v prieskumoch na prvom mieste – dokonca aj pred strachom zo smrti. Nikdy som tomu nerozumel, lebo pre mňa sa rozprávanie už v ranom detstve stalo zdrojom potešenia.
Keď som začínal kázať a vyučovať, bol to pre mňa hlboko dojemný zážitok. Mal som pocit, že na toto som bol stvorený.