Drahí zamilovaní!
Ale to je príliš málo, navyše dosť familiárne a nepostačujúce.
Drahí snúbenci!
Ale medzi vami dvadsaťročnými sa už tento výraz nepoužíva.
Drahí „mladí, ktorí máte nejaký vzťah“!
Ale to je príliš dlhé a všeobecné.
Drahý on, drahá ona!
Ale to je ešte všeobecnejšie, akoby ste už mali vek na zlatú svadbu.
Drahý pár!
A ste už vlastne svoji?
Ak má láska dvoch zaľúbených vydržať až po hrob, treba sa jej
prihovárať zrozumiteľným jazykom a predchádzať jej vyhasínaniu. Nikto
z ľudí to však nedokáže sám. A táto kniha je práve o tom.
Väzba: brožovaná
Počet strán: 64
OBSAH:
Prvý bod: kto ste?
Založiť mesto a určiť hranice
Preskúmať s pohľadom upretým na začiatok
Byť pánom vlastného hradu
Boj s útočníkom
Byť ženou, byť mužom
Milovanie alebo sexBudovať rodinu – neodvolateľná zmluva
Kľaknúť si a slúžiť
UKÁŽKA:
Preskúmať s pohľadom upretým na začiatok
Marek a Mária, hovorili sme, aby ste v období katakomb neodpovedali, že
vtedy si určujete vlastné hranice.
Radšej sa pýtajte!
Súčasná dospelá generácia sa hanbí hovoriť o sebe, porozprávať
o svojom stretnutí s láskou v životných peripetiách. Lenže ich
myšlienky ich tak trochu paralyzujú. Vraj by sa dalo rozprávať, keby
všetko bolo šlo len dobre, keby si z toho iní mohli vziať dobrý príklad.
Akoby argumentovali tým, že rozprávky sa končia presne tak, ako by sa mali
začínať. Rozprávať, že „žili šťastne a spokojne“, aj keď
v hraniciach reality, je tabu či prinajmenšom ukazovaním sa, nevkusom.
Ale vy sa nedajte znechutiť! Pýtajte sa! Hľadajte! Veď napokon, hľadá sa
to, čo už je. Ak nič iné, tak máme aspoň nádej, že sa to bude môcť
nájsť.
To, čo nasleduje, je len konštatovaním skutočnosti, nie je to výskum, a už
vôbec nie nejaká štatistika. Počas jednej predmanželskej prípravy sme
urobili anonymný dotazník s takýmito a podobnými otázkami: Myslíte si,
že vaši rodičia sa majú radi? Čo ste sa naučili od toho muža, ktorý je
vaším otcom, a od tej ženy, ktorá je vašou matkou? Poučili ste sa z ich
vzájomného vzťahu?
Odpovede nás trochu zarazili. Prevažná väčšina snúbencov odpovedala, že
je presvedčená o láske svojich rodičov, a mala jasno v niektorých
konkrétnych poznatkoch. Napriek tomu, že prieskum bol anonymný, snažili sa
vyhnúť priznaniu, čo si naozaj myslia o svojich rodičoch.
Zakrátko počas jednej prednášky pre vysokoškolákov na tému mužskosť a
ženskosť v dnešnej dobe sme predstavili ten istý dotazník. A opäť sme
zostali zarazení. Pomerne veľká časť študentov tvrdila, že neverí
partnerskej láske svojich rodičov ani kráse ich vzťahu. Ako si vysvetliť
výsledky týchto dotazníkov?
Mohla by nám zísť na um určitá pochybnosť. Tí, čo chceli uzavrieť
manželstvo v Pánovi (takmer všetci to mali naplánované v priebehu
jedného roka), na príklade dvojice svojich rodičov „videli“, že láska
je možná. Medzi schopnosťou vidieť reálnu lásku svojich rodičov a
túžbou po „založení vlastného mesta“, po uzavretí nerozlučiteľného
sviatostného manželstva, existuje istý vzťah, je to akási generačná
pochodeň. Hneď však treba povedať, že to neznamená, že deti rozvedených
rodičov (čoraz častejšie prípady) nemôžu dosiahnuť pekné manželstvo.
Práve naopak. Skúsenosť z našej praxe rodinných pedagogických poradcov
hovorí aj to, že inteligentná a uvážená rozluka je niekedy tou extrémnou
a jedinou možnosťou lásky a že stopy lásky možno objaviť aj
v strašných a frustrujúcich skúsenostiach.
Nuž, Marek a Mária, pýtajte sa, hľadajte stopy toho, ako sa vaši rodičia
majú radi! Neuspokojte sa s tým, že si poviete: „Jasné, že sa majú
radi, keď spolu žijú.“ Neuspokojte sa, pretože vy si budete niesť vo
svojich „batohoch“, spôsobom viac či menej uvedomelým, vlastný štýl
vašej lásky a ten bude musieť byť osvedčený, musíte sa z neho tešiť a
opätovne potvrdiť jeho platnosť „novým poopraveným vydaním vašej
lásky“.
Silvana, jedna dvadsaťročná slečna, presvedčená o vlastnej skúsenosti so
zaľúbenosťou, raz napísala svojej mame list, v ktorom jej s pohŕdaním
doslova napľula do tváre. Vraj si nikdy nevážila otca, odmietala ho a jej,
pokiaľ ide o vzťah lásky, dala biedny príklad…
„Chcete vedieť, čo urobila moja matka s týmto listom? Pred mojimi očami
ho roztrhala, hodila do záchodu a spláchla, pričom kričala: ,Aby si vedela,
ty si mi takýto list nikdy nenapísala.‚“
„Tu šlo o ľudskú dôstojnosť,“ vysvetľovali sme.
Táto žena hľadela do ďalekej budúcnosti, keď sa dcéra bude istým
spôsobom hanbiť za svoj dehonestujúci a zaujatý list. Takto ju vlastne
chránila. Veď dcéra sa pripravovala na úlohu partnerky a matky.
„To znamená, že ja som zle videla?!“
„Neexistuje také obilné pole, na ktorom by bol len samý kúkoľ!
A navyše, nikto ťa nepoveril, aby si bola sudcom svojich rodičov, a nikto
ti nedal ani diplom učiteľky, tej, ktorá ,učí, ako sa má žiť‘!“
