Túžiť po nebi je nákazlivé a Dominik Sávio o tom vedel svoje. Vyskúšal úsmev, prirodzenú veselosť, čisté srdce a vyšlo to. A ešte priateľstvo s Ježišom a Máriou! O to stál nadovšetko. Dominikovo úsilie získať víza na pobyt v nebi je sympatické, aktuálne a také akurát. Ak pri čítaní tejto knižky pustíte k slovu, bude vám o plnení tejto vízovej povinnosti rozprávať celé hodiny, dni ba aj roky.

Väzba: brožovaná
Počet strán: 152

V tmavej ulici

December. V uliciach Turína už napadol sneh. Je takmer noc a kde-tu sa zapaľovali petrolejové lampy. Don Bosco sa ako obyčajne skláňal nad svojím pracovným stolom s hŕbou papierov. Veru bude mať čo robiť ešte aj po polnoci, kým to všetko vybaví. A tu mu ktosi ticho zaklopal na dvere:
 — Kto je? Ďalej!
 — Ja som, — povedal Dominik a rýchlo vstúpil.
 — Ty, Dominik? Potrebuješ niečo?
 — Ja nie, ale poďte rýchlo so mnou. Čaká vás robota!
 — Teraz v noci? Kam ma to chceš zaviesť?
 — Rýchlo, don Bosco, rýchlo!
Don Bosco váhal. V Dominikových očiach však nevidel ani stopy po nejakom úskoku, naopak, výraz tváre tohto ešte ani nie pätnásťročného chlapca prezrádzal, že ide o vážnu vec. Nuž si vzal klobúk a šiel.
Dominik sa priam rútil po schodoch, vybehol z dvora a rozhodne sa pustil dolu ulicou, potom zamieril do druhej, do tretej… V tom bludisku tmavých ulíc a uličiek sa orientoval s takou istotou, akoby sa riadil nejakým radarom. Brány domov sa len tak mihali a nemali konca-kraja. Zrazu sa pri jednej zastavil. Ani sa nepozrel na číslo, ani sa nepoobzeral, či je na správnom mieste, vošiel dnu a vybehol po schodoch. A don Bosco za ním. Prvé poschodie, druhé, tretie… Tu Dominik zastal, rozhodne zacengal a prv než prišli otvoriť, obrátil sa k donovi Boscovi a konečne prehovoril:
 — Sem treba ísť.
Nato sa zvrtol a vrátil sa do oratória.
Keď sa otvorili dvere, pred ktorými Dominik nechal dona Bosca, objavila sa v nich rozstrapatená žena. Len čo zbadala kňaza, dvihla ruky k nebu:
 — Rýchlo, rýchlo, lebo bude neskoro! Môj manžel bol kedysi kňazom, ale zlákali ho peniaze, a tak prešiel k protestantom. Teraz umiera a úpenlivo prosí, že sa chce vyspovedať.
Don Bosco vošiel dnu a pristúpil k lôžku chorého. Ležal tam prestrašený muž na pokraji zúfalstva. Vyspovedal ho, dal mu rozhrešenie a zmieril ho s Bohom.
O niekoľko dní ten človek umrel.
Prešlo niekoľko dní. Don Bosco bol touto situáciou ešte stále veľmi rozrušený.
 — Ako to mohol Dominik vedieť? — nešlo mu do hlavy, preto sa ho na to musel spýtať.
 — Dominik, keď si v ten večer prišiel po mňa a volal si ma k tomu chorému… Kto ti o ňom povedal? Ako si sa to dozvedel?
A tu sa stalo niečo, čo don Bosco nečakal. Dominik sa naňho s bolesťou pozrel a pustil sa do plaču. Don Bosco sa neodvážil položiť mu ďalšie otázky. Pochopil, že v oratóriu má chlapca, ktorý sa rozpráva s Bohom.