Z očí sa dá vyčítať veľa. Skúste to. Z jedných priam srší radosť, v iných je zase dobre ukrytý nevysvetliteľný smútok. Ale do srdca človeka sa dá len ťažko dovidieť. A predsa protagonisti jednotlivých skutočných udalostí – chlapci z oratória dona Bosca – svedčia o tomto mimoriadnom dare svojho vychovávateľa.
On, skúsený spovedník a duchovný vodca, dobre poznal dušu mladého človeka. Vedel o jeho strachu zo spovede, o problémoch s úprimnosťou či prílišnej úzkostlivosti. Preto svojim zverencom často rozprával o tom, ako má vyzerať dobrá spoveď. Jeho rady či ponaučenia sú stále viac než aktuálne, pretože aj dnes mladí hľadajú vo sviatosti zmierenia tajomstvo pokoja a radosti.
Počet strán: 86
Väzba: brožovaná
Ukážka:
Don Bosco spovedá
sedemnásťročného mládenca
Dobrodenia častej spovede
V prvých časoch oratória nasledoval dona Bosca zástup chlapcov, ktorí prichádzali v sobotu a v nedeľu okupovať spovednicu, modlili sa a zúčastňovali sa na omši s príkladnou nábožnosťou. Tisícorakými povzbudeniami sa don Bosco zmocňoval ich srdca, aby ich mohol duchovne viesť. Niekedy sa tí najľahostajnejší len tak ľahko nepoddali jeho kňazskému zanieteniu, preto musel nachádzať ďalšie a ešte účinnejšie prostriedky.
„Od tohto dňa som pocítil veľkú chuť
spovedať sa“
Pri tejto príležitosti spomenieme jednu udalosť, ktorú vyrozprával jej účastník: „Mal som sedemnásť rokov a niekoľko mesiacov som navštevoval oratórium. Zúčastňoval som sa na rekreáciách, hrách aj náboženských úkonoch. Keď sa spievali žalmy, hymny a chválospevy, s chuťou som sa zapájal a spieval som, koľko mi hlas stačil… Len som ešte nepristúpil k sviatosti zmierenia. Nemal som žiaden motív, aby som sa šiel vyspovedať, a keďže už prešiel istý čas, nedokázal som nabrať odvahu.
Niekoľkokrát ma don Bosco láskavo pozval, aby som prežil svoju Veľkú noc, a ja som hneď odpovedal áno, no potom som sa raz pre takú, raz pre onakú príčinu snažil vyhnúť týmto otcovským pozvaniam. Uspokojil som sa tým, že som sľúbil, ale slovo som nesplnil. Napriek tomu ma vedel veľmi milo prijať.
