Duchovná cesta k starnutiu

Bežná cena: 2,80 €
Naša cena: 2,66 € Ušetríte 5% (0,14 €)
Pre členov Knižného klubu: 2,38 € Ušetríte 15% (0,42 €)
Autor: van Breemen Piet
Vydavateľstvo: Saleziáni don Bosca - Slovenská provincia, prevádz
Rok vydania: 2005
Počet strán: 80
Väzba: brožovaná
Dostupnosť: Vypredané

„Táto knižka chce vyzdvihnúť duchovnú cestu k starnutiu, no odporúčam ju aj pre tých, ktorí spolu so starými kráčajú spoločnou cestou. Boh nás jedného druhému zveril a v poslednej fáze nášho života bude toto zviazanie obzvlášť nevyhnutné.
Je mojím prianím a nádejou, že táto kniha mnohým pomôže harmonicky a plodne prežiť tento neľahký úsek života.“ Autor

OBSAH:

Predslov

  1. V každom veku celý človek
  2. Starnutie má rôzne etapy
  3. Postavenie starých v modernej spoločnosti
  4. Rozličné spôsoby starnutia
  5. Modliť sa v starobe
  6. Odovzdanosť
  7. Jednoduchosť a odpustenie
  8. Smrť patrí k životu
  9. Samota

Príloha
Myšlienky Alberta Schweizera
Modlitba anglickej rehoľníčky zo 17. storočia
Dary starého človeka – blahoslavenstvá „prázdnych“ rúk
Cesta životom 

UKÁŽKA:


5. Modliť sa v starobe

Čím sme starší, tým si častejšie uvedomujeme skutočnosť, že možností kontaktov ubúda, pretože horšie počujeme, vidíme a chodíme. To je bolestná strata, ale súčasne prirodzená pozvánka ísť hlbšie do seba. Ak by sme toto pozvanie odmietli, bola by to veľká strata. To nás privádza úplne prirodzene k dôležitej téme modlitby v starobe. Modlitba 80-ročného je iná ako modlitba 25-ročného. Je to možno väčšia zrelosť a hĺbka, ale iste aj niektoré ťažkosti. Ako sa môžeme v starobe modliť? Čo nám môže v tom pomôcť?
Dag Hammarskjöld, ktorý riadil Organizáciu spojených národov, zariadil v jej obrovskej budove v New Yorku meditatívnu miestnosť, v ktorej diplomati, zamestnanci a návštevníci rôznych náboženských vyznaní sa mohli utiahnuť v tichu na meditáciu. Vlastnoručne napísal aj text a uložil ho do tejto miestnosti. Začína sa vetou: „V každom z nás je centrum ticha, obklopené mlčaním“ (in each of us there is a centre of stillnnes surruonded by silence). Toto vnútorné centrum ticha je práve to, čo v dlhej duchovnej tradícii mystikov nazvali „jemný hrot duše“. Dag Hammarskjöld právom tvrdí, že toto centrum ticha je už tu, v každom z nás. Už ho netreba zriadiť, len nájsť k nemu prístup. Je možné, že cesta k nemu sa málo používa, je zarastená, a preto sa musí najprv uvoľniť. V starobe matka príroda uľahčuje ísť touto cestou dovnútra. Starí nevedia vytrvať v skutočnom sústredení preto, že schopnosť koncentrácie ubúda. To je v starobe nevýhoda, s ktorou sa musíme vyrovnať. Šťastný je ten človek, ktorý sa neobviňuje za toto prirodzené bremeno, lebo to by bolo nezdravé. Moderné meditatívne metódy zdôrazňujú, že máme brať do úvahy aj telo. V starobe môže táto rada niekedy znamenať, že telesné ťažkosti staroby máme prijať a predkladať Bohu, čo nie je vždy ľahké. Nechceme modlitbu v starobe vôbec idealizovať! Niektorí sa v mladosti potešovali, že v starobe budú mať čas na modlitbu, ale potom, keď k tomu došlo, objavili, aká môže byť modlitba ťažká a akým sklamaním. O čo hlbšie siahajú korene modlitby už v mladosti, o to sa ľahšie v starobe osvedčia a upevnia.
Modliť sa možno spoločne s viacerými, v spoločenstve alebo v skupine. Možno sa modliť aj v dvojici, a samozrejme sa budú mnohí modliť sami. Kostol alebo kaplnka je zvyčajne príhodným miestom na modlitbu, ale také miesta nie sú vždy prístupné alebo ľahko dostupné. Možno si aj vo svojom byte alebo izbietke vytvoriť „Boží kút“ alebo jednoduché modlitebné miesto, alebo si zvoliť nenápadný predmet nášho sústredenia.
Formy modlitby sú mnohoraké. Na prvom mieste je bez pochybností svätá omša, ku ktorej nás sám Ježiš s prosbou pozýva: „Toto robte na moju pamiatku.“ Týmto je stručne naznačené jadro svätej omše. Pripomíname si, aký bol Ježiš vo svojom živote, vo svojom utrpení a vo svojom zmŕtvychvstaní. Zároveň si pripomíname, že chce byť medzi nami stredobodom nášho života. Svätú omšu chce Ježiš posunúť do centra našej pozornosti, našej náklonnosti a našej odovzdanosti. Toto zamyslenie sa automaticky premieňa na vďaku, oslavu „Eucharistie“. Toto grécke slovo znamená vďakyvzdávanie. Do tohto ďakovania sa všetko zlieva, za čo sme vďační. Patria tam aj naše starosti a prosby. Vrchol nastáva, keď nám sám Ježiš dáva svoje telo a krv. Tým robí práve to, čo charakterizuje nášho Boha: Lebo Boh sa nám chce darovať. To je tá Božia vášeň stelesnená a predznamenaná v Ježišovi. Pre tých, ktorí už sami nemôžu ísť do kostola alebo kaplnky, je možnosť prežívať svätú omšu pomocou televízora alebo rádia, čo môže byť pre mnohých prameňom útechy.
Oficiálna modlitba Cirkvi je liturgia hodín, breviár, a predovšetkým žalmy. Svätý Augustín hovorí: „Za nás sa modlí Kristus ako náš kňaz, v nás sa modlí ako naša hlava, k nemu sa modlíme ako k nášmu Bohu. Spoznávame teda náš hlas v ňom, ale aj jeho hlas v nás.“ 12 Kto sa takto modlí, cíti sa zjednotený s celou Cirkvou, lebo sa zapája do modlitby, ktorá sa k Bohu ustavične vznáša zo všetkých miest. Modlí sa tak aj za všetky biedy sveta, známe i neznáme. Sú laici, ktorí sa denne modlia celý breviár alebo aspoň niektorú časť, najmä rannú a večernú modlitbu. Modlia sa spoločne napr. manželia alebo sami. Liturgia hodín je bohatý a veľmi účinný spôsob modlitby.
Rozšírená je aj modlitba svätého ruženca. Je to obľúbená modlitba mnohých starých ľudí. Ruženec sa modlíme spoločne alebo aj sami. V niektorých starobincoch, farských kostoloch a kaplnkách sa stretajú ľudia v určitý čas a modlia sa ruženec. Jeden spolubrat po páde komunizmu viackrát sprevádzal žiačky a žiakov do Albánska, najchudobnejšej krajiny Európy, aby tam podporili budovateľskú činnosť jezuitov. Rozprával, ako sa každú nedeľu v jednej dedinke stretávali ľudia na námestí, zhromaždili sa v tieni stromov, a v monotónnej orientálnej melódii (recitando) sa modlili ruženec. To bola citeľne veľmi dôležitá vec. Počas komunizmu bol akýkoľvek náboženský prejav potlačený. Už len kvôli modlitbe im hrozilo väzenie a odvlečenie celej rodiny. O tom sa rozprával môj spolubrat s 34-ročným Zefom: „Týchto desať prstov,“ a ukázal svoje upracované ruky, „a spomienka na tajomstvá ruženca, vtelenie, utrpenie a oslávenie Ježiša, nás udržalo v kresťanstve bez Biblie a bez sviatostí, len ruženec nás upevňoval vo viere.“ 13
Aj Karol Wojtyla, ktorý komunistický režim osobne prežil, ani nie po dvoch týždňoch svojho pontifikátu našiel pre ruženec srdečné slová v príhovore na Anjel Pána a zaradil ho vo svojej novej službe do pravidelného rytmu dennej modlitby. Na začiatku dvadsiateho piateho výročia jeho pontifikátu, 16. októbra 2002, nám vo svojom apoštolskom liste, už sám starý a chorľavý, veľmi osobnými slovami odporúčal modlitbu ruženca. Pri tejto príležitosti doplnil k radostným, bolestným a slávnostným tajomstvám ďalších päť tajomstiev z verejného účinkovania Ježiša. Nazývajú sa tajomstvami svetla: 1. Ježišov krst v Jordáne. 2. Zjavenie svojho božstva na svadobnej hostine v Káne. 3. Ohlasovanie Božieho kráľovstva s výzvou na obrátenie. 4. Ježišovo premenenie na vrchu Tábor. 5. Ustanovenie Eucharistie. Nové ružencové tajomstvá sa odporúčajú modliť najmä v sobotu.
Prosebná modlitba, často v osobnej forme a vlastnými slovami, je pre mnohých ľudí najprirodzenejšou modlitbou. To ich nemusí nikto učiť. Tak ako deti netreba učiť vyjadriť svoje priania rodičom, takisto má každé Božie dieťa privilégium prosiť Boha. To patrí k dôvernému vzťahu. Nie preto, aby sme informovali Boha o našej núdzi, akoby ju nepoznal, alebo na ňu zabudol, ale aby sme ju vložili do jeho rúk, zverili mu ju a odovzdali. Takto pôsobí prosebná modlitba oslobodzujúco a uzdravujúco. Už nemusíme naše bremeno niesť sami. Boh o nás vie. Niekedy ho nevieme pochopiť, ale veríme v jeho prítomnosť, v jeho skryté pôsobenie a v jeho dobrotu. Tak sa naše srdce otvorí, aby sme prijali jeho dary. Každá prosebná modlitba sa končí slovami: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22, 42). Aj to patrí k vzťahu dôvery. Sú ľudia, ktorí tieto slová hovoria príliš skoro, lebo v skutočnosti nedôverujú, že Boh ich prosbu vypočuje, a preto rýchlo dodajú tieto slová, aby sa takto chránili pred sklamaním. Sú však aj ľudia, ktorí tieto slová odovzdanosti povedia neskoro alebo vôbec nie. Potom sa stáva táto modlitba fanatickou a nezdravou. Akoby si chceli od Boha niečo vynútiť. Aj tu teda treba nájsť správnu mieru.
Pri prosebnej modlitbe nie sme nikdy sami. List Hebrejom hovorí ústami osláveného Ježiša, že „môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7, 25).
Spolu s ním sa prihovárajú za nás aj svätí ako Boží priatelia s veľkou solidárnosťou s nami pred Bohom. V Spoločnosti Ježišovej je prosebná modlitba oficiálnou úlohou spolubratov, ktorým už nezverili aktívnu službu. Tak každoročne v katalógu mien pre vnútornú potrebu v každej provincii, je za ich menom uvedené: ora pro ecclesia et societate (modlí sa za Cirkev a spoločnosť). Počas môjho takmer deväťročného pobytu v berlínskom starobinci som s radosťou sledoval, ako vážne brali túto úlohu.
Prosebná modlitba súvisí s ďakovnou modlitbou. V predchádzajúcej kapitole sa už hovorilo o vďačnosti. Samozrejme, vyjadruje sa aj modlitbou. Prosebné a ďakovné modlitby sa navzájom dopĺňajú a podnecujú.
Je veľa modlitieb, ktoré môžeme použiť. Tak sa obohacuje poklad kresťanskej tradície o naše modlitby a otvára nám horizonty, ktoré by sme sami nikdy neobjavili. Niektorí ľudia si sami formulujú modlitbu, takže v nej nájde miesto ich osobná životná skúsenosť, konkrétna vďaka, aj ich vlastné starosti. Postupne sa to vyvinie do vzácneho pokladu, pomocou ktorého sme zvláštnym spôsobom bližšie k Bohu.
Normálne sa stáva modlitba stále pokojnejšou. Často je to len tiché zotrvávanie pod milujúcim Božím pohľadom. Zdržovať sa pri ňom, robí dobre. Už nemusíme veľa hovoriť, veď Boh vie všetko. O čokoľvek, čo si uvedomujeme, či je to radosť, žiaľ, priania a starosti, úspechy i neúspechy, sa môžeme jednoducho s Bohom podeliť a obetovať mu to. Boh na nás pozerá s láskou a s veľkým pochopením, teší sa z našej prítomnosti. To stačí. Sme trvalo v jeho pozornosti. Známa je udalosť arského farára, ktorý si všimol, že istý sedliak pravidelne a dlho sedel v kostole. Raz sa ho spýtal, čo tak dlho robí v kostole. Jeho odpoveď bola: „Boh na mňa pozerá, a ja pozerám na neho.“ V týchto jednoduchých slovách je stručne a jasne formulované jadro modlitby. Už mnohí starí ľudia to objavili a nachádzali v tom tichú pokojnú radosť. Bez námahy do modlitby zahŕňajú všetkých, ktorých milujú, a ešte aj seba. Tak je to správne.
 

Do nákupu za €, kedy máte dopravu zdarma Vám chýba

Komentáre

Žiadny príspevok
Pridať komentár