Autor, profesor filozofie na univerzite v Mníchove, objasňuje v ôsmych kapitolách niektoré základné pojmy, ktoré všetci denne používame, keď hovoríme o morálnych aspektoch našich činov.

1. Filozofická etika alebo: Je dobro a zlo relatívne? 
   
2. Výchova alebo: Princíp potešenia a princíp reality 
   
3. Vzdelanie alebo: Vlastný záujem a pocit hodnoty  
   
4. Spravodlivosť alebo: Ja a tí druhí
   
5. Zmýšľanie a zodpovednosť alebo: Posväcuje cieľ prostriedky? 
   
6. Jednotlivec alebo: Musíme vždy konať podľa svojho svedomia? 
   
7. To bezpodmienečné alebo: Čo robí konanie dobrým?  
   
8. Odovzdanosť alebo: Postoj k tomu, čo nemôžeme zmeniť 
   

UKÁŽKA: 

Filozofická etika
alebo: Je dobro a zlo relatívne?

Otázka významu slov „dobro“ a „zlo“, „dobrý“ a „zlý“ patrí medzi najstaršie otázky filozofie. Nepatrí však táto otázka aj do iných odborov? Nejdeme azda k lekárovi spýtať sa, či sa smie fajčiť? Nie sú to psychológovia, ktorí radia pri voľbe povolania? A neradí nám finančný odborník: „Bude dobre, keď uzavriete zmluvu o stavebnom sporení ešte teraz, na budúci rok to bude s prémiou horšie a bude dlhší čakací čas.“ Kde sa tu vlastne vynára to etické, to filozofické?
Všimnime si, ako sa v uvedených súvislostiach používa slovo „dobrý“. Lekár hovorí: „Bude dobré, ak zostanete ešte jeden deň v posteli.“ Vlastne by mal dodať dve veci: „Bolo by dobré pre vás“, či: „Bolo by dobré pre vás, najmä ak sa chcete uzdraviť.“ Tieto dodatky sú dôležité, lebo ak napríklad niekto plánuje na určitý deň lúpežnú vraždu, vtedy by bolo nepochybne celkove „lepšie“, keby ochorel na zápal pľúc, čo by zabránilo jeho podujatiu. Mohlo by sa tiež stať, že ako chorí máme urobiť niečo dôležité a neodkladné, a keďže neposlúchneme lekára, ktorý nám nariadil pokoj na lôžku, podstúpime riziko, že sa nám chrípka vráti. K otázke, či je „dobré“ takto konať, sa lekár ako lekár vôbec nemôže vyjadriť. Veď „dobro“ v jeho reči znamená: „Dobré pre vás, ak vám ide v prvom rade o vaše zdravie.“ Na to je kompetentný. Či by mi malo vždy ísť v prvom rade o zdravie, k tomu sa môže vyjadriť ako človek, ale nie vo svojej špecifickej kompetencii ako lekár.
A ak chcem peniaze jednoducho premárniť alebo darovať priateľovi, ktorý ich nevyhnutne potrebuje, namiesto toho, aby som ich uložil na základe zmluvy o stavebnom sporení, na to finančný poradca nemôže nič povedať. Keby povedal „dobre“, vtedy by mal na mysli: „Bude to dobré pre vás, ak vám ide v prvom rade o perspektívny vzrast vášho imania.“
Slovo „dobrý“ teda znamená vo všetkých radách toľko ako: „dobré pre niekoho v určitých prípadoch“. Je teda ľahko možné, že to isté je pre toho istého človeka z rozličných hľadísk dobré i zlé. Tak napríklad nadčasová práca je pre životnú úroveň dobrá, ale pre zdravie zlá. A to isté môže byť pre jedného dobré a pre iného zlé – výstavba diaľnice je pre vodiča auta dobrá, ale zlá pre tých, ktorí bývajú okolo, atď.
No slovo „dobrý“ používame aj v inom význame, takpovediac v „absolútnom“ zmysle, t. j. bez dodatku „pre“ a „z určitého hľadiska“. Tento význam sa vtedy stáva aktuálnym, keď medzi záujmami alebo hľadiskami vzniká konflikt, aj keď ide o záujmy a hľadiská tej istej osoby, napríklad medzi hľadiskami životnej úrovne, zdravia a priateľstva. Tu sa potom vynárajú obe otázky: Čo je vlastne a skutočne pre mňa dobré? Aká je správna hierarchia hľadísk? A druhá otázka: O čie záujmy a o čie dobro ide v konflikte prednostne? Tu treba hneď povedať: Pravda o nich patrí k základným poučkám filozofie všetkých čias: že totiž o týchto dvoch otázkach nemožno rozhodnúť nezávisle od seba. Ale o tom až neskôr. Rozmýšlanie o týchto otázkach nazývame jednoznačne filozofickým.
Prvé, čo si musíme objasniť, je oprávnenosť takých otázok. Lebo tá sa stále popiera. Ustavične sa stretávame s tvrdením, že etické otázky sú preto nezmyselné, lebo na ne niet odpovedí. Etické výroky vraj nie sú schopné pravdy. V oblasti „dobra pre Jána z hľadiska zdravia“, alebo „dobra pre Pavla z hľadiska úspory na daniach“ by sa dali získať rozumné a všeobecne platné poznatky. Ale tam, kde by sme slovo „dobro“ použili v absolútnom zmysle, tam by naopak boli relatívne, závislé od danej kultúry, epochy, spoločenskej vrstvy a od charakteru toho, kto tieto slová používa. A tento názor sa vraj môže opierať o bohatý skúsenostný materiál. Či nejestvujú kultúry, ktoré schvaľujú ľudské obete? Vari niet otrokárskych spoločností? Či nedali Rimania otcom právo odložiť svoje novorodené dieťa? Mohamedáni dovoľujú mnohoženstvo. V kresťanskej kultúrnej oblasti je len jednoženstvo ako inštitúcia atď.
Ako námietka proti možnosti filozofickej etiky, t. j. rozumného vysvetlenia otázky významu slova „dobro“ v absolútnom, nie relatívnom zmysle, sa stále uvádza, že sústavy noriem do značnej miery závisia od kultúry. Ale táto námietka neberie do úvahy, že filozofická etika nespočíva na neznalosti tejto skutočnosti. Práve naopak. Rozumné uvažovanie o otázke všeobecne platného dobra sa začalo na základe objavu tejto skutočnosti.
V 5. storočí pred Kristom bola už totiž dostatočne známa. Vtedy sa v Grécku šírili správy z ciest, v ktorých sa hovorili o mravoch okolitých národov fantastické veci. No Gréci sa neuspokojili iba s tým, že tieto zvyky nazvali absurdnými, hodnými opovrhnutia alebo primitívnymi, ale niektorí z nich, filozofi, začali hľadať meradlo, podľa ktorého možno merať rôzne spôsoby života a rôzne sústavy noriem. Azda s tým cieľom, aby sa jedny ukázali lepšie ako druhé.
Toto meradlo nazvali „physis“ – príroda. Podľa tohto meradla bola napr. norma skýtskych dievčat odrezať si jeden prsník horšia než opačná norma nerobiť to. Toto je mimoriadne jednoduchý a sugestívny príklad.
Pojem prírody však vôbec nebol vhodný na nepochybné riešenie všetkých otázok správneho života. Nateraz nám stačí konštatovať, že hľadanie všeobecne platného kritéria dobrého a zlého života, dobrých a zlých skutkov, vychádza z pozorovania rozmanitosti morálnych systémov noriem, a že poukazovanie na rôznosť nie je zároveň aj argument proti tomuto hľadaniu.
Čo sa prihovára za toto hľadanie? Čo sa prihovára za uznanie toho, že slová „dobro“ a „zlo“, „dobrý“ a „zlý“ majú nielen absolútny, ale aj všeobecne platný význam? Táto otázka je zle položená. Nejde tu totiž vôbec o nejakú domnienku alebo predpoklad, ale ide tu o istotu, ktorú všetci máme, kým o nej nezačneme výslovne uvažovať.
Keď počujeme, že rodičia kruto potrestali malé dieťa za to, že sa nechtiac pocikalo do postieĺky, nepokladáme ich konanie za uspokojivé pre rodičov, teda za „dobré“, a pre dieťa za „zlé“, ale s konaním rodičov jednoducho nesúhlasíme, lebo považujeme v absolútnom zmysle za zlé, keď rodičia robia čosi, čo je pre dieťa zlé. A keď počujeme o nejakej kultúre, kde je to zvykom, vtedy usudzujeme, že táto spoločnosť má zlý zvyk. A keď sa človek zachová ako poľský páter Maximilián Kolbe, ktorý sa dobrovoľne prihlásil na smrť v hladovom bunkri v Osvienčime, aby zachránil otca rodiny, nepokladáme to pre toho otca za dobré a pre pátra za zlé, z hľadiska absolútneho teda ľahostajné, ale cítime, ako tu jeden muž zachránil česť ľudstva, ktorú zhanobili vrahovia.
Tento obdiv sa prirodzene objaví všade, kde sa bude rozprávať príbeh tohto muža, u austrálskych Pygmehov rovnako ako u nás. No my nemusíme vôbec hľadať také dramatické a výnimočné prípady. Podobnosti medzi morálnymi predstavami v rôznych epochách a kultúrach sú totiž omnoho väčšie ako to obvykle vidíme.
Často jednoducho podliehame optickému klamu. Rozdiely sú nám nápadnejšie, lebo podobnosti sú pre nás samozrejmé. Vo všetkých kultúrach jestvujú povinnosti rodičov voči deťom a detí voči rodičom, všade sa vďačnosť považuje za „dobrú“, všade je lakomec odporný a šľachetný človek vážený, skoro všade sa nestrannosť považuje za cnosť sudcu a udatnosť za cnosť bojovníka.
Námietka, že tu ide o bežné normy, normy, ktoré sa dajú ľahko odvodiť z biologickej a sociálnej užitočnosti, nie je nijakou námietkou. Pre toho, kto vie niečo o človeku, sú k človeku patriace všeobecné mravné zákony, samozrejme, triviálne. A to, že ich zachovávanie je pre ľudské pokolenie užitočné, je takisto bežné. Ako by mohla byť pre človeka prijateľná norma, ktorej zachovávanie by viedlo ku všeobecnej ujme? Veď čo by mohlo byť pre človeka užitočnejšie než to, čo zodpovedá jeho prirodzenosti? Rozhodujúce však je, že biologická alebo sociálna užitočnosť nie je pre nás základom hodnotenia–mravnosť, teda mravné dobro, sa ňou nedefinuje. Skutok Maximiliána Kolbeho by sme si vážili aj vtedy, keby otec rodiny, za ktorého sa obetoval, na druhý deň prišiel o život. A prejavy priateľstva alebo vďačnosť by sme pokladali za dobré, aj keby sa svet zajtra pominul.
Táto skúsenosť prevažujúcich morálnych podobností v rôznych kultúrach na jednej strane a bezprostrednosť nášho vlastného absolútneho hodnotenia určitých spôsobov konania na druhej strane je to, čo oprávňuje teoretické úsilie vyrovnať sa s týmito spoločnými aspektami a nevyhnutnosťami, s týmto meradlom správneho života.
Ale práve kultúrne rozdielnosti nás vyzývajú hľadať nejaké kritérium hodnotenia. Jestvuje také? Zatiaľ sme brali do úvahy len predbežné argumenty, takpovediac prvé náznaky. K dôkladnejšiemu zodpovedaniu tejto otázky sa chceme priblížiť tak, že budeme skúmať dve krajne protichodné stanoviská, ktoré sa zhodnú len v jednom, že totiž nemajú nijakú všeobecnú obsahovú platnosť – teda dva varianty etického relativizmu.
Prvá téza znie asi takto: Každý človek by sa mal riadiť podľa morálky panujúcej v jeho spoločnosti. Druhá znie: Každý by sa mal riadiť podľa vlastnej ľubovôle a robiť to, na čo má chuť. Tieto dve tézy neobstoja pred rozumným skúmaním.
Uvážme najprv prvú tézu: „Každý by sa mal riadiť morálkou panujúcou v jeho spoločnosti.“ Táto požiadavka vedie k trom rozporom. Po prvé, protirečí si už tým, že ten, kto ju kladie, chce vytvoriť prinajmenšom jednu všeobecne platnú normu, a to tú, že sa vždy treba riadiť vládnúcou morálkou.
Proti tomu sa môže namietať, že tu nejde o obsahovú normu, ale o akúsi nadnormu či metanormu, ktorá vôbec nemôže konkurovať samostatným normám morálky. Lenže nie je to také jednoduché. Veď napríklad súčasťou panujúcej morálky môže byť aj zaznávanie morálky iných spoločností a odsudzovanie ľudí, ktorí akceptujú tieto odlišné morálky.
Keď teda zachovávam len morálku panujúcu v mojej kultúrnej oblasti, musím sa zúčastňovať na odsudzovaní iných morálok.