Zároveň naznačuje cestu, na ktorej možno všetky tieto prvky v každom veku stvárniť hodnotami evanjelia a zasvätenia. Veď „človek nikdy nedosiahne taký vek, v ktorom by mohol povedať, že sa skončil proces jeho dozrievania“ (VC 69).

Osoba je zrelá, keď sa zmierila so svojím životom, keď sa dokáže prijať taká, akou sa stala – toto je rozhodujúce kritérium ľudskej zrelosti. Jej charakteristickým znakom je rozvážnosť, vnútorný pokoj, vitalita a otvorenosť.

OBSAH:

  Úvod

1. Zrelosť ženy – zrelosť muža
Zasvätená žena
Zasvätený muž

2. Ľudská zrelost’ v rehoľnom živote
Rôzne uhly pohľadu niektorých zakladateľov a zakladateliek rehoľných rádov
Bájka o troch jazykoch
Vzťah k citom a potrebám
Hlas našich štekajúcich psov
Tajné výhovorky
Nestráviteľní podľa svätého Benedikta
Čo s hnevom?
Čo so sexualitou?
Melanchólia a depresia duše
Strach v živote
Nevyliečené rany z minulosti
Oheň neúspechu
Svojich emócií sa nemožno zrieknuť
Počúvať vlastné telo a svoje sny
Choroby – dôsledok „namyslenej mystiky“
Choroby – chvíle krízy a zrodenia
Choroby – úloha komunity
Naše sny – zabudnutá Božia reč
Vzťah k iným a k práci
Stretnúť sa ako muži a ženy
Vysoká ľudská hodnota „produktivity“
Osožná a ťažká spolupráca
Plánovanie a hodnotenie práce

3. Kolektívna zrelost’
Nezrelosť v komunite
Deformované formy autority a poslušnosti
Obrovský nedostatok otvorenosti a dialógu
Nedostatok kompetentnosti, rozhodnosti a zodpovednosti
Žiarlivosť a závisť
Komunita ako príležitosť a miesto vyzrievania
Konflikty s autoritou – cvičisko
Konflikty – príležitosť na vyzrievanie
Autorita – príležitosť na vyzrievanie
Komunita potrebuje hlboké spoločenstvo
Osamelosť a komunita
Sklamanie z komunity
„Svätá“ sebaúcta
Bratské a sesterské napomenutie
Vyznanie viny
Kráčať spolu

4. Čnosti, ktoré pomáhajú komunite vyzrievať
Mať na zreteli súčasné požiadavky
Umenie rozhodovať a riadiť
Objektívnosť a spoluzodpovednosť
Napätia medzi jednotlivcami a komunitou
„Konfesionálna“ komunita

5. Prekážky a cesty vyzrievania vo vzt’ahu k Bohu
Infantilná nábožnosť
Neurotická nábožnosť
Falošné predstavy o Bohu
Mechanizmy potláčania
Perfekcionizmus
Dospelá, vyzretá duchovnosť
Ovocie Ducha
Nebezpečenstvá pomýleného ducha

Záver

UKÁŽKA:

 
„Svätá“ sebaúcta
Aj v Cirkvi zažívame, ako rýchlo sa jednotlivci stávajú hviezdou a dokážu okolo seba vytvoriť klub obdivovateľov. Tu vidíme kňaza, ktorý pritiahne množstvo mladých ľudí, no nepostrehneme, že ich využíva aj vo svoj prospech a pre svoj imidž. Tam zase rehoľná sestra realizuje nejaký nový projekt a denná tlač ju nevie vynachváliť. Je taká fascinovaná svojou dôležitosťou, že v komunite sa stáva priam neznesiteľnou. Z psychologického hľadiska obdivovatelia sú pre osobnosť vždy smrťou. Tým, že ju neprimerane nútia k prehnanej sebaúcte, určitým spôsobom ju zároveň ničia. Bol by som rád, keby nám naša komunita nedovolila stať sa hviezdou, ale bola skôr korektorkou, ktorá nám otvorene a bez prejavov žiarlivosti umožní mať na zreteli naše osobné ohraničenia. Keby sme príliš vyčnievali a boli zo seba samých nadšení, nech nás komunita kriticky a blahosklonne drží pri zemi.
Neraz dobre padne aj úprimná (nie emotívna) kritika komunity. Ak nás pobáda jasne preskúmať motívy našich pocitov a myšlienok, môže byť dôležitým prvkom nášho formačného procesu. Povzbudzuje nás však aj do preskúmania pohnútok našej sebaúcty. Veľmi ľahko sa totiž stáva, že mnohí uznávaní kazatelia, tí, čo sú zodpovední za rôzne projekty, rehoľné sestry, ktoré pracujú napríklad v zdravotníctve, duchovní pastieri a podobne sú takí fascinovaní obdivom a chválou ľudí, že pokiaľ ide o ich vlastné ohraničenia, stávajú sa slepými. Keď sa skôr či neskôr ocitnú pred zrkadlom vlastnej vnútornej pravdy, už nemôžu predstierať, že nepočujú hlas, ktorý im hovorí, že ich dielo bolo vybudované na piesku, na krehkých podnetoch. Myslia si, že všetci okrem komunity ich dary uznávajú. Samozrejme, aj v kláštoroch a rehoľných komunitách badať závisť, ktorá nedovolí uznať, že niektoré osoby majú mimoriadne dary. Mne sa však zdá oveľa dôležitejším iný prvok: komunita totiž môže byť našou základnou korektorkou, ktorá nám pomáha pochopiť, či sme naozaj v službách Boha, alebo či pracujeme v prospech svojho dobrého mena. Skutočne veľké osoby sa nechvália a nechcú, aby sa o nich hovorilo.
V súčasnej Cirkvi existuje vážne nebezpečenstvo, že osoby, ktoré zistili, že vedia atraktívne rozprávať, budú vystupovať na verejnosti. Aj táto vec môže pre jednotlivca predstavovať akúsi smrť, pretože tu hrozí ešte väčšie nebezpečenstvo: takýto typ ľudí začne opakovať tie veci, ktoré mali pozitívny ohlas v publiku, no ďalej sa nerozvíjajú. Zostanú stáť na jednom mieste a časom ich už nik nepočúva. Aj v tomto prípade komunita môže zohrať dôležitú rolu, ak jednotlivca podnecuje, aby šiel ďalej a aby vlastný život nepostavil na svojich brilantných myšlienkach. Komunitný život umožňuje jednotlivcovi zhodnotiť, či jeho myšlienky sú iba pekné alebo či podľa nich možno skutočne aj žiť, počnúc tým, kto ich proklamuje. Keď káže spolubratom vo vlastnom kláštore alebo komunite, je rozvážnejší, pretože jeho poslucháči by sa ho mohli pýtať, ako on uvádza do života to, čo hovorí, či jeho život je v súlade s tým, čo ohlasuje. Komunita nás v pozitívnom zmysle slova teda núti, aby sme boli čestní a úprimní, a nedovolí nám zastaviť sa na našej životnej ceste. Ona nás vlastne drží pri živote.