„Som presvedčený, že to, čo učili všetci veľkí duchovní učitelia dejín, naozaj platí: Odložiť vlastné Ja so všetkými jeho nárokmi a upustiť od falošných predstáv o sebe samom. Len čo sa nám to podarí a naša duša sa ocitne celkom obnažená a úplne nahá, objavíme v sebe to najvnútornejšie miesto, kde sa zjavuje Boh. Možno ide o najväčšiu revolúciu, aká sa v súčasnosti deje vnútri cirkevnej zbožnosti: Zakaždým, keď sa človek stretne s vlastným tieňom, prijme svoju vnútornú temnotu a prizná sa k vlastnej rozbitosti – objaví, že práve tadiaľ vedie cesta k Bohu.“
Richard Rohr

UKÁŽKA:
RECEPTY MODLITBOVÉHO GURMÁNA
Osobné svedectvo
Viera v detských topánkach

Každé obdobie môjho života sprevádzal iný druh modlitby. Modlitba je proces a ten, kto tvrdí, že u neho bola modlitba vždy rovnaká, nehovorí pravdu. Modlitba totiž prechádza takými podstatnými zmenami, že to, čo v istom období života nazveme modlitbou, by sme tak nikdy nepomenovali ani predtým, ani potom. Moje prvé skúsenosti, ktoré by som z dnešného hľadiska pomenoval modlitbou – vtedy by som ich tak nebol nazval – som nadobudol počas základnej školy v Topeke v Kansase. Možno to bude znieť veľmi staromódne katolícky, no boli to moje skúsenosti ako miništranta vo Farnosti Nanebovzatia Panny Márie. Vstával som zavčasu, aby som stíhal omšu. V kostole som sa cítil dobre a niekedy po škole, a aj v sobotu, som tam často chodieval celkom sám. Ostával som tam dlho kľačať a dávalo mi to pocit, že som naplno prítomný, pocit tepla a istoty. Cítil som pri tom, že môj život má stred, že nie je rozháraný a nezmyselný. Existovalo niečo, čo držalo môj život pokope. Tento zážitok mi slúžil ako akési vycentrovanie života prv, než som prenikol do jeho disparátnej podoby.