Katechézy sú určené predovšetkým mladým, môžu byť užitočné aj pre skúsených kňazov a animátorov liturgie.

Úvahy vo veľmi živom a jednoduchom štýle, nám chcú pomôcť povedať: „Dosť!“… aby sa náš bláznivý beh povrchnosti aspoň raz na chvíľu zastaviť.

OBSAH:

Predslov
Prvá časť: Úvodné štúdium

1. Eucharistická dráma
   
2. Aby sme si rozumeli v slovách
   
3. Liturgia a liturgický život
   
4. Tajomstvo omše
   

Druhá časť: Kľúčové pojmy
Prvý kľúčový pojem Omša je rodinná hostina
Druhý kľúčový pojem Omša je obetná hostina
Tretí kľúčový pojem Omša je „symbol"
Štvrtý kľúčový pojem
Omša je jazykom utkaným zo symbolov
Piaty kľúčový pojem
Dva stoly, jedna eucharistická obeta
Šiesty kľúčový pojem
Omša je zhromaždením Božích detí
Siedmy kľúčový pojem Omša je memoriál
Ôsmy kľúčový pojem Omša je obrátenie
Deviaty kľúčový pojem Omša je zmluva s Bohom prostredníctvom Kristovej krvi
Desiaty kľúčový pojem
Omša je tajomným zaštepením
do Kristovej lásky k Otcovi a k bratom
Jedenásty kľúčový pojem
Každá omša je zoslaním Ducha Svätého
Tretia časť: Prijímanie
Eucharistické prijímanie,
silný okamih osobného stretnutia s Kristom

1. Prvý krok
   
2. Skoncovať s rutinou!
   
3. Počúvanie
   
4. Tešiť sa
   
5. Ponúknuť
   
6. Zhovárať sa
   
7. Prosiť
   

Štvrtá časť: V Koncilových dokumentoch

1. Omša: prameň a vyvrcholenie
kresťanského života
2. Vyvrcholenie a základ evanjelizácie
3. Základ a opora každej
kresťanskej komunity
4. Liturgia slova a liturgia Eucharistie
5. Uctievanie „slova"
6. Naučiť sa obetovať sa Kristovi
7. Eucharistia = vzdávanie vďaky
8. Omša, škola lásky
Aký je liturgický význam eucharistického prijímania?

UKÁŽKA:

 
Počúvanie

Lukášov príbeh o stretnutí Zacheja s Ježišom by mohol poslúžiť ako vhodný model našich prijímaní.
V tomto stretnutí sú štyri etapy, ktoré by mohli byť schémou nášho ďakovania.

1. Teší sa: „prijal ho s radosťou“.
   
2. Ponúka ho: ponúka mu ubytovanie vo „svojom dome“ a určite aj bohatú večeru, ako to bolo zvykom pre vážených hostí.
   
3. Počúva ho: pretože Zachej odpovedá na počúvanie veľkolepým spôsobom:

„Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“
4. Prosí ho: prosbu tu možno aspoň implicitne cítiť, pretože Kristus na záver hovorí: „Dnes prišla spása do tohto domu.“
Zo všetkých týchto skutkov je najdôležitejšie počúvať. Je to najdôležitejšie, lebo z počúvania vychádza osobná odpoveď Kristovi, odpoveď, ktorú on prišiel podnietiť.
Odpoveď človeka je motiváciou eucharistického obradu. Nemôže to byť inak. Kristus k nám neprichádza len tak pre nič-za nič. Kristus vymyslel toto jedinečné privilégium človeka, lebo od človeka očakáva odpoveď. A prípravou a podmienkou odpovede je počúvanie.

Dôležité je počúvať
Ide o prejav priateľstva, a zároveň o obrovský risk. Ustavičná hrozba našich znesvätených eucharistických prijímaní.
Ak ťa hľadá nejaký priateľ, aby s tebou strávil pár hodín, ak k tebe príde a vie, že si doma, a ty sa pred ním schováš, riskuješ jeho priateľstvo.
Ak mu po svojej matke alebo sestre odkážeš: „Povedz mu, že nie som doma,“ ale on vie, že klameš, pretože z ulice videl v tvojej izbe svietiť svetlo, alebo s tebou pred chvíľou telefonoval, ak mu teda povedia, že nie si doma, toto priateľstvo si navždy stratil. Svojho priateľa si vážne urazil.
A predsa často prijímame Ježiša v Eucharistii takýmto spôsobom. Prichádza nás navštíviť, ale nenachádza nás doma. Veľmi dobre vie, že tam sme, ale nenachádza nás, lebo sme zaneprázdnení inými myšlienkami.
Náš chlad ho musí veľmi urážať. Tragické však je, že sme si na toto zvláštne a trápne správanie zvykli.
Počúvať je tá najlogickejšia a najnaliehavejšia súčasť prijímania, no zároveň sa aj najviac zanedbáva.
Ak sa stretnú dvaja ľudia, a po stretnutí ani nevedia, čo si vlastne povedali, stretli sa títo ľudia naozaj?
Koľkorát po stretnutí s Kristom v Eucharistii ani nevieme, čo nám povedal!

Počúvať može byť ťažké
Ide o pasívny, a zároveň aj aktívny skutok. Pre nás sú oveľa jednoduchšie aktívne skutky než tie pasívne.
Rozprávanie je „aktívny“ skutok. Byť ticho je samo osebe „pasívny“ skutok.
Počúvať však znamená byť ticho, a zároveň konať, znamená dostávať aj dávať, znamená zároveň aktivitu aj pasivitu.
Počúvať Boha je ťažké aj preto, že znamená komunikovať s osobou, ktorá uniká zmyslovému vnímaniu.
Dokážeme sa dlho zhovárať s človekom, ktorý je prítomný, vidíme ho, zasahuje do rozhovoru, ktorý sa nás pýta alebo aspoň počúva. Nedokážeme sa však dlho rozprávať s človekom, ktorý nepovie ani slovo. A ak by sa dokonca tento človek nachádzal mimo nášho zrakového poľa, napríklad na druhej strane telefónnej linky, a ak by nás bez slova počúval, rozhovor by, pochopiteľne, veľmi skoro skončil.
Pri prijímaní sa nachádzame v ešte ťažšej situácii: on je tu, živá a skutočná osoba, stojí pred nami, ale my ho nevnímame. Keby sme ho aspoň počuli! Keby nás zasiahol aspoň jediným slovom: toto sa však nikdy nestane.
A preto je počúvanie také ťažké, lebo len čo začnete dialóg, hneď máte pocit, že je to vlastne monológ, a navyše monológ pre neprítomného človeka.
A predsa sa mám s Kristom stretnúť, pretože on ku mne prichádza a chce, aby som bol prítomný.
Keďže počúvanie je v prijímaní tou najťažšou fázou, zvyčajne sa aj najviac zanedbáva.
Rozprávať, čítať, meditovať, aj sa nahlas či potichu modliť, všetko je ľahšie, ako počúvať. A predsa, počúvanie je ten najrozhodujúcejší okamih prijímania.
Prijímanie bez odpovede možno len ťažko považovať za prijímanie.

Ako počúvať
Aby sme mohli počúvať Krista v prijímaní, potrebujeme výstroj. Ak ho máme, Kristus môže s nami komunikovať, ak ho nemáme, Kristus zvyčajne nekomunikuje.
Naša atmosféra je plná hlasov, zvukov, ale my naším uchom nevnímame takmer nič. Ak však máme k dispozícii tranzistor, potom môžeme tieto hlasy a zvuky naozaj počuť.
Aby sme teda mohli počúvať Boha, tiež potrebujeme tranzistor. Potrebujeme tieto podmienky:

• Ticho
Boh zvyčajne nehovorí v hluku. Nehovoríme o vonkajšom hluku, ten je menej vážny, máme na mysli vnútorný hluk, neporiadok, roztržitosť, pýchu, svetskosť.
Ticho je atmosférou očakávania, ale aj atmosférou veľkodušnosti.
Vnútorné ticho sa nedá navodiť bez prípravy, vyžaduje si námahu. Zvyčajne potrebuje priestor. Nedokážeme odrazu povedať: teraz budem ticho, pretože to nestačí povedať, niekedy si to nestačí len želať, treba to naozaj chcieť.
Hlboké skutky vôle nemožno improvizovať, musíme si dopriať trochu času, aby sme sa prevŕtali cez našu ľahostajnosť a dostali sa do hĺbky. Áno, oblasť nášho vnútorného ticha je v hĺbke nás samých.
Kto je zvyknutý sústrediť sa, má menej ťažkostí, kto sa nemusí na nič sústrediť, má obrovské ťažkosti, niekedy to vôbec nedokáže. Pretože vnútorné ticho je hlbokou očistou nás samých. Nie je to jednoduché! Ale je to možné pre každého človeka dobrej vôle, pretože je to možné pre každého človeka, ktorý rozmýšľa.
Potom je nevyhnutné splniť ešte jednu podmienku.

• Vôľa komunikovať s Bohom
Boh rešpektuje našu slobodu v maximálnej miere. Nerozpráva, ak vypneme. Nikdy! Alebo takmer nikdy!
Kto má pevnú vôľu komunikovať s Bohom, počuť jeho hlas, dozvedieť sa jeho vôľu, tomu Boh zvyčajne odpovie.
Takmer vždy nás však nechá chvíľu čakať. Nie aby nás naťahoval, ale aby sme sa pripravili. Bez tohto očakávania by sme nedokázali zachytiť jeho hlas, pretože ho nemožno vnímať zmyslami. Nemožno ho zachytiť ani duchom. Stačí naozaj málo, aby sme v nás udusili Boží hlas.
Boh však rozpráva, a ako! Nie nahlas, ale prostredníctvom rozumu a srdca.
A potom je asi potrebná ešte tretia vec.

• Náznak začínajúcej lásky
Ozajstná túžba odpovedať mu, dať mu to, čo žiada, vyjsť v ústrety jeho túžbam. Aby v nás už bol zárodok odpovede: „Pane, urobím, čo budeš žiadať, zjav mi svoju vôľu.“ A typické: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“

Konkrétne nástroje počúvania
Keď sme v sebe vytvorili atmosféru na počúvanie, máme nástroje na komunikáciu s Kristom.
Ako si teda možno uľahčiť tento dialóg?

• Veľmi jednoduchým prostriedkom môže byť aj toto: pomaly opakovať nejaké Božie slovo, ktoré nás zasiahlo počas liturgie.
  

Mnoho ráz k nám Boh rozpráva práve prostredníctvom Písma. Mohli by sme povedať, že je to prvý komunikačný kanál.
Je naozaj pekné dávať počas liturgie slova pozor, aby sme zachytili „slovo, ktoré je pre nás ako ušité“. Vždy ho nájdeme, ak dávame pozor; je pekné pokojne a pomaly si opakovať toto slovo počas prijímania. Je to príležitosť pre Boha, aby sa s nami spojil. Boh sa často zjavuje, rozpráva a prichádza k nám prostredníctvom slova Písma vypočutého s veľkou vierou.

• Ďalšia praktická metóda na počúvanie Boha v prijímaní je táto: prejsť

si v mysli všetky hlavné povinnosti dňa a pýtať sa: „Pane, čo odo mňa žiadaš v tejto konkrétnej povinnosti?“
Často sa stáva, že začujem Boží hlas aj v tomto konkrétnom skúmaní povinností. Vždy je to hlas, ktorý „nemožno počuť… zmyslami“. Dotýka sa nášho ducha, podnecuje nás, núti nás uvažovať, túžiť, plánovať, rozhodovať sa, niekedy nás privádza k ľútosti.

• Ďalším prostriedkom je: prejsť najdôležitejšími problémami, ktoré nám spôsobujú najväčšie starosti.
  

Má to však jeden háčik: v okamihu povrchnosti sa naše problémy môžu stať dôležitejšími než Kristus, s ktorým chceme komunikovať.
Treba sa však postaviť pred problémy a pýtať sa Pána: „Pane, čo odo mňa chceš? Pane, chcem konať tvoju vôľu, ale aká je tvoja vôľa? Boh odovedá človekovi, ktorý sa ho úprimne pýta, ktorý sa ho pýta s pevnou vôľou.

Ide o hru fantázie?
Neupadám v tomto dialógu s Kristom po prijímaní do akejsi fantazijnej hry? Nemôže sa stať, že v podstate vôbec nekomunikujem s Kristom, ale že sa to len v mojej hlave odohráva nejaký dialóg?
Mohlo by to tak byť. Treba to skúmať: keď ku mne hovorí Boh, aký prostriedok má okrem Písma a bratov k dispozícii, ak nie mňa samého?
Boh sa prihovára môjmu rozumu práve prostredníctvom rozumu. Zvyčajne nehľadá iné cesty. Existujú však jasné znamenia, že to nie je moja hlava, ale naozaj Boží hlas.
Tu sú niektoré z nich:

• keď sa tento hlas nezhoduje s moji predstavami a plánmi, ale je ich pravým opakom;
  
• keď ma tento hlas vedie k plneniu povinností, k pravde a dobru;
  
• keď je tento hlas zároveň hlasom zdravého rozumu;
  
• keď je tento hlas nositeľom pokoja.
  

Sú to dobré znamenia, podľa ktorých si môžem skontrolovať autentickosť hlasu.
A potom jedno je isté: uvažovať nad mojimi záležitosťami, nad mojimi povinnosťami, úprimne sa pred Bohom spytovať, nebude azda všetku túto námahu sprevádzať Boh?
Mohol by som si myslieť, že Boh si umýva ruky od tohto namáhavého uvažovania?
Preto je naozaj dobré a oprávnené počúvať. A keďže je to pravdepodobne jediný spôsob, ako konkrétne uvažovať o Božej vôli, počúvanie je aj našou povinnosťou.
Počúvať je tá najlogickejšia odpoveď na Kristovu návštevu.

Čo to v praxi znamená
Odpovedzme však aj na niektoré praktické problémy.

• Koľko času mám venovať počúvaniu?
Otázka je teoretická. Nemali by sme ju ani len vysloviť… Podobnú otázku si predsa nekladieme nikdy, keď máme veľký záujem o návštevu nejakého nášho priateľa.
Bolo by to normálne, keby sa váš drahý priateľ prišiel najprv k vám domov opýtať, koľko času mu budete pri návšteve venovať? A o to bláznivejšie a smiešnejšie by bolo, keby sme sa snažili v našej mysli rozdeliť čas, ktorý budeme venovať jednotlivým etapám jeho návštevy. Nikomu ani len vo sne nezíde na um plánovať: toľkoto minút na prijatie, toľkoto na pohostenie, toľkoto na počúvanie.
To, čo sa odohráva pri návšteve drahého priateľa, možno zhrnúť do týchto slov: ty máš z toho pôžitok, on má z toho pôžitok, obaja z toho máte pôžitok…
Alebo ešte lepšie: ak by niekomu zišlo na um pýtať sa: Koľko času s ním treba stráviť? – dokážem si predstaviť iba jednu odpoveď: Čím dlhšie.
Takto by mal vyzerať čas venovaný počúvaniu. No keďže ide o duchovné stretnutie, ktorému hrozí nebezpečenstvo, že vyjde naprázdno, potom sa niet čo čudovať, ak si chcem zorganizovať čas, ktorý s Kristom strávim. Ba dokonca samotná láska mi prikazuje, aby som si zorganizoval moje stretnutie s Kristom tak, aby som ho nepremárnil.
Koľko času mám teda venovať počúvaniu? Mohli by sme odpovedať: čas nevyhnutný na hlbokú koncentráciu.
Mení sa od jednotlivca k jednotlivcovi. Keď sa chce človek sústrediť, zvyčajne potrebuje pokoj a priestor.
Toto by mohla byť dobrá norma: venovať čas, ktorý nasleduje bezprostredne po prijímaní, na vyjadrenie našej radosti a vďačnosti a ponúknuť Kristovi to, čo sa nám zdá najvhodnejšie, a vyhradiť si počas dňa aspoň štvrťhodinku na obnovenie kontaktu s Kristom.
Ideálne by bolo venovať sa počúvaniu hneď po prijímaní, ale ak to nie je možné, nie je to problém: on existuje mimo času… aj uprostred dňa sa môžem vrátiť k môjmu prijímaniu a dokončiť ho.
Pre neho neplatí ani čas, ani priestor. Vždy je pripravený prijať nás, rozprávať sa s nami, ak to aj my naozaj chceme.
Rozhodnutie venovať aspoň štvrťhodinku tomu, aby sme sa vrátili k prijímaniu, nesie so sebou mnohé výhody: predovšetkým nám dáva možnosť vybrať si ten najvhodnejší čas a najvhodnejšie miesto na sústredenie, ktoré nám môžu viac pomôcť.
Štvrťhodina zvyčajne umožňuje dobrú koncentráciu, je to dostatočný priestor aj pre toho, kto je dosť roztržitý.
Ďalšia výhoda je pozitívny vplyv, ktorý môže mať na náš deň možnosť vybrať si v kritickom návale našich povinností štvrťhodinu hlbokej prestávky na uvažovanie.
Môže ovplyvniť všetky nasledujúce povinnosti. Môže upokojiť napätie, vyjasniť problémy, presýtiť všetky moje skutky Kristovou silou.

• Akú metódu mám použiť, aby som sa ľahšie sústredil?
Poznáme ich veľa, o niektorých sme už hovorili. Normou by mala byť osobná skúsenosť každého z nás. Užitočné je však vypočuť si aj skúsenosti ostatných, aby sme si vedeli vybrať.
Najdôležitejšie je vytvoriť v sebe atmosféru veľkého vnútorného pokoja. Niektorí duchovní učitelia dokonca odporúčajú „zhasnúť myšlienky, zladiť myšlienku s dychom…“. Nezachádzajme však do komplikovaných vecí. Vytvorme v sebe atmosféru pokoja.
Vyberme si aj vhodnú polohu. Niektoré telesné polohy pomáhajú koncentrácii, iné jej zabraňujú. Ak si natiahnutý na pohovke, nemôžeš sa sústrediť, alebo je to aspoň veľmi ťažké. Ak si však vyberieš tichý kútik, kľakneš si, zatvoríš oči, sústredíš ich na jeden bod, vnútorne sa uvoľníš, potom je koncentrácia jednoduchá.
Dôležité je pristupovať k tomu s pokojom a jednoduchosťou.
Keď si sa upokojil, mysli na Krista, alebo mu skús niečo povedať.
Môže nám pomôcť slovo z Písma: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva,“ alebo: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ Alebo nám pomôže pomaly a s vierou opakovať Tomášove slová pred Vzkrieseným: „Pán môj a Boh môj!“ Alebo Petrov výrok po rozprávaní o Eucharistii: „Pane, ty máš slová večného života.“ Alebo: „Učiteľ, zachráň ma!“ Existuje aj jednoduchšia modlitba, najkratšia zo všetkých: „Ježišu!“… čo znamená „Spasiteľ!“
Šťastný je ten, kto sa naučil modliť jediným slovom: ľahko sa dostane k hĺbke modlitby.

• Je lepšie byť pri počúvaní aktívny alebo pasívny?
Záleží na tom, ako sme zvyknutí sa sústrediť. Niekto dokáže zostať sústredený aj bez slov. „Byť prítomný pred Kristom“ bez slov je nádherné, ale aj veľmi ťažké. Niekedy je náš život taký rušný, že je to takmer nemožné.
Šťastný, kto to dokáže.
Kto má väčšie ťažkosti, je lepšie, keď je pri sústredení aktívny.
Jednoduchý spôsob je pokojné a hlboké opakovanie modlitby, ale väčší problém môže byť komunikácia s Kristom.
V tejto tichej a sústredenej atmosfére je dobré použiť praktické rady, ktoré sme vám už ponúkli:

• premýšľať o skutkoch alebo hlavných povinnostiach, ktoré nás čakajú,

a pýtať sa Krista: Pane, čo odo mňa chceš v tejto konkrétnej povinnosti?

• alebo premýšľať o ľuďoch, s ktorými sa máme stretnúť, a pýtať sa: „Pane, ako sa mám správať, čo odo mňa očakávaš?“
  

Ide o praktické, veľmi účinné prostriedky, ako spoznať konkrétnu Božiu vôľu.
Ak je pre nás toto všetko namáhavé, možno bude stačiť zotrvať v tichosti pred Kristom, alebo vytrvalo opakovať jednoduchú a obsahovo bohatú modlitbu.
Niekomu by mohla pomôcť modlitba z Getsemani: „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“

• A ak som ustavične roztržitý?
Môže sa stať, že moju sústredenosť znemožňuje neustála roztržitosť, takže sa všetko obmedzí len na „odháňanie“ rušivých myšlienok, ktoré si dohodli stretnutie práve počas tejto slávnej štvrťhodinky počúvania.
Existuje na to dobrá taktika: „použiť roztržitosť“. Áno, zapáliť oheň modlitby drevom roztržitosti.
Rušivé myšlienky sa takmer vždy týkajú stredobodu našich záujmov, čiže našich reálnych problémov, našich starostí. Prečo by sme nemohli využiť silu rušivej myšlienky, aby sme Bohu predostreli problém, ktorý nám spôsobuje starosti? Prečo sa nezamerať na tento problém a pred Kristom sa pýtať: „Pane, čo odo mňa chceš v tomto probléme? Čo môžem urobiť pre to, aby som úplne priľnul k tvojej vôli?“
Môže sa stať, že kým odpovedáte na tento problém, odrazu sa vynorí ďalšia rušivá myšlienka. Nestrácajte pokoj. Skúmajte aj túto myšlienku: pravdepodobne obsahuje ďalší problém, ktorý sa vás týka. Dobre. Použite aj tento stredobod záujmu na skúmanie Božej vôle.

• Aké komplikované je zotrvať štvrťhodinu s Bohom!
Áno, je to pravda: sústrediť sa predstavuje pre človeka najťažší problém. A preto sa človek dokáže sústrediť len veľmi krátko. Oveľa ľahšie je robiť čokoľvek iné, ako myslieť. Rozprávať, čítať, meditovať, všetko je jednoduchšie, ako sústrediť svoje myšlienky na seba samého a do hĺbky skúmať Božiu vôľu. Kto si však navykne sústrediť sa, navykne si aj myslieť. A kto si navykne myslieť, naučí sa ovládať. A kto sa vie ovládať, vie aj žiť.
Určite ste už počuli myšlienku jedného z otcov púšte: „Sústredenie sa je ako knôt v lampáši.“ Nemôžeme si zapáliť lampáš, ak v ňom chýba knôt; a tak aj naša modlitba nie je ozajstnou modlitbou, ak v nej nie je knôt sústredenia sa. Modlitba nie je možná bez sústredenosti. Aj prijímanie je zbytočné, ak sa nedokážete sústrediť.
Na záver
Treba upresniť ešte jedno: problém počúvania nespočíva ani tak v tom, že mi má Boh niečo povedať. Toto nie je náš problém, je to len a len jeho problém.
Jadro otázky je niekde inde: ja by som mu nemal brániť v tom, aby rozprával.
Boh si sám vyberie, kedy a ako ku mne prehovorí. Odo mňa však závisí, či budem môcť povedať, že som urobil všetko, aby som mu jeho komunikáciu so mnou uľahčil.
Boh ma po prijímaní žiada o toto.
Príde okamih, v ktorom Boh všetko rozjasní, prehovorí, a určite to bude ten najvhodnejší okamih, ktorý Boh pre mňa vybral.

Boh mnoho ráz hovorí aj mlčaním. Boh často mlčí, pretože my v skutočnosti nie sme schopní vnímať.
Niekedy Boh rozpráva aj vtedy, keď ho vôbec nepočujeme.