Konečne svitol najväčší deň v jeho živote. Bolo to 10. augusta 1910, deň, keď mal byť Pio vysvätený za kňaza. Slnko pálilo na všetko, čoho sa dotklo a obloha bola bez jediného mráčika, takže nebolo žiadne útočište pred neúprosnou horúčosťou. Nič však nedokázalo umenšiť Piovu radosť. Biskup položil ruky na hlavu mladučkého brata a vzýval Ducha Svätého v majestátnej katedrále v Benevento. Pio sa odvtedy stal kňazom až naveky! Od tej chvíle ho budú nazývať otec Pio – po taliansky „padre“ Pio.

Väzba: brožovaná
Počet strán: 88

OBSAH: 

1. Bude žiť či zomrie?
   
2. Ťažký život
   
3. Bude pastierom oviec?
   
4. Finančné ťažkosti
   
5. Sklamanie
   
6. Klamstvá
   
7. Odchádza z domova
   
8. V kláštore
   
9. Sťažnosti
   
10. Zvláštne znaky
    
11. Boží plán
    
12. Svetelné šípy
    
13. Sila v slabosti
    
14. Milosrdenstvo
    
15. Odpustenie a pokoj
    
16. Zmizol!
    
17. Na dvoch miestach súčasne
    
18. Čoraz viac návštevníkov
    
19. Slzy lásky
    
20. Nemocnica
    
21. Návrat domov
    
22. Chudobný, pritom však bohatý

UKÁŽKA:

Odchádza z domova
Hlboko vo Francescovom srdci pokračoval neľútostný zápas. Jeho túžba stať sa kňazom bojovala s túžbou ostať doma a pomáhať matke a rodine.
Mladík pocítil Božie volanie, aby vstúpil do kláštora kapucínov, do františkánskej reho-le. To však znamená, že bude musieť žiť v kláštore. Tam sa naučí životu, aký vedú duchovní a pripraví sa na večné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Neskôr bude vysvätený za kňaza a celý svoj život zasvätí modlitbe a službe blížnym. Keď takto v mysli uvažoval o týchto veciach, vzdialenosť medzi Pietrelcinou a kláštorom, ktorý sa nachádzal v meste Morcone, sa mu videla byť čím ďalej, tým väčšia.
„Mama," konečne sa jedného dňa ozval, „možnože by som mal ešte počkať a do kláštora ísť až vtedy, keď sa ocko vráti z Ameriky.„
Pani Forgionová iba pokrútila nesúhlasne hlavou. „Ak ťa volá Boh, Francesco, potom musíš ísť,“ tichučko mu povedala. „A o nás si ty nerob starosti. Pán sa postará o všetko, čo budeme potrebovať. Ako sa vždy v minulosti postaral, tak sa postará aj teraz.„
Smútok v matkiných očiach chlapcovi však prezradil, ako veľmi jej bude chýbať. Vedel však, že matka prežíva pokoj. To isté pocítil aj on. Boh potichučky uistil Francesca, že bude s ním navždy. „Choď do Morcone,“ zdalo sa, že práve toto Boh hovorí v jeho srdci. Neskôr si Francesco spomenul. „Boh prisľúbil, že bude mojím Spasiteľom a Priateľom, teda ma nikdy neopustí.„
V Pietrelcine sa 6. januára 1903 ozývali zvony, bolo veľmi chladno a Francesco pevne objal svoju mamu. Pán mu dal silu, aby mohol zadržať slzy, ale jeho mame slzy voľne stekali po lícach. Pani Forgionová chcela, aby sa splnila Božia vôľa, a nie jej vôľa. „Zbohom,“ zašepkala a vyslobodila sa zo synovho objatia.
Francesco sa teda vydal na cestu do mesta Morcone, ktoré bolo odtiaľ vzdialené dvadsaťpäť míľ. Doprevádzal ho jeho učiteľ, pán Caccavo. Francesco sa niekoľkokrát obzrel za matkou, keď s Caccavom odchádzali na oslíko-vi. Mama vyzerá taká malá a opustená, premýšľal Francesco. Zaujímalo by ma, na čo asi myslí. Najprv odišiel ocko a teraz odchádzam aj ja.
Mladík si opäť musel pripomenúť, že Boh jeho matku aj rodinu uteší a postará sa o nich.
Pán Caccavo a Francesco sa na oslovi striedali. Úbohé zviera sa zo všetkých síl snažilo, aby na zľadovatenej, nedláždenej ceste udržalo rovnováhu. Pomaly postupovalo dopredu, s hlavou sklonenou, lebo bola ukrutná zima.
Francesca začali od prudkého vetra štípať oči. Obával sa, že by im mohlo sychravé počasie zabrániť, aby sa dostali do Morcone. V tichosti sa teda modlil počas cesty ruženec. Otče náš, ktorý si… Zdravas, Mária, milosti plná…
Po ceste, ktorá sa zdala nekonečne dlhým šliapaním po blate a spľušti, sa Francesco cítil úplne vyčerpaný. Každý sval ho bolel a nútil ho, aby si odpočinul. Chlapec však vedel, že on, Caccavo aj osol by mohli zamrznúť a možno aj umrieť, keby sa zastavili čo len na chvíľku. A tak Francesco nepovedal nič. Iba pokračoval v modlitbe.