Carlos G. Vallés je jezuitom a misionárom v Indii. Okrem toho je naozaj svojským duchovným spisovateľom. Presvedčia vás o tom už prvé stránky tejto knihy. Je neuveriteľne úprimný, osobný. V Umení voľby sa zaujíma o jednu z najdôležitejších ľudských schopností – o umenie zvoliť si to, čo je dobré a správne. Svoje uvažovanie dokresľuje neuveriteľne pestrými skúsenosťami z vlastného života i zo života v končinách s pre nás exotickými kultúrami. Základné argument}\' čerpá z duchovného rozlišovania, ktorého „metodiku" vypracoval veľmi dôkladne svätý Ignác z Loyoly. U Ignáca z Loyoly nachádza pomoc a rady osvedčené storočiami, ktoré aktualizuje pre dnešného človeka. A všetko obaľuje svojím jedinečným štýlom a koloritom obdivuhodnej indickej kultúry.

Väzba: brožovaná

Počet strán: 176

OBSAH:

Prvá kapitola Nutnosť poznania
Druhá kapitola Strach z rozhodovania
Tretia kapitola Naše vnútro býva plné hluku
Štvrtá kapitola Poriadok v živote
Piata kapitola Kompromisy
Šiesta kapitola Smutné umenie vyjednávania
Siedma kapitola Najlepšia obrana
Ôsma kapitola Rozhodovať sa znamená milovať
Deviata kapitola Flauta a labuť
Desiata kapitola Radar v živote
Jedenásta kapitola Stále musíme voliť
Dvanásta kapitola Priateľské stvorenie
Trinásta kapitola Oblak Ducha

UKÁŽKA:

Ak strach je zlým radcom pri rozhodovaní, tak pokoj duše je najlepším priateľom. Ticho, pokoj, priezračnosť. Blankytné nebo a pokojné more. Keď vidieť hviezdy, môžeme čítať na nebi a pozorovať stopy ciest na mori. Pokoj v duši uprostred rozbúreného sveta. Zhon, súženie, nepokoj nepomáhajú pri správnom rozhodovaní sa.
Ignác rozoznáva dva duchovné stavy v človeku, nazýva ich zhodne s tradičnou terminológiou „útechou" a „neútechou". „Volám duchovnou útechou stav, ktorým sa v duši vzbudí nejaké vnútorné hnutie a ním sa duša rozpáli láskou k svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, ako aj vtedy, keď nemôžeme milovať nejakú vec na zemi pre ňu samu, ale len vo vzťahu k Stvoriteľovi všetkých vecí. A podobne aj vtedy, keď osoba roní slzy, ktoré ju podnecujú k láske k Pánovi, či už z bolesti nad svojimi hriechmi, alebo nad umučením Krista, nášho Pána, alebo nad inými vecami rovnako smerujúcimi k jeho službe a chvále. A konečne útechou volám každé rozmnoženie nádeje, viery a lásky a každú vnútornú radosť, ktorá vyzýva a priťahuje človeka k nebeským veciam a k spáse svojej vlastnej duše, utišujúc a uspokojujúc ju v jej Stvoriteľovi a Pánovi." (DC 316) Jednoznačné slová, označujúce zároveň neomylnú a všeobecnú skúsenosť všetkých, ktorí sa snažia žiť naozaj duchovne. V skutočnosti by bol Ignác zaskočený a nespokojný, keby osoba, ktorá si vykonáva duchovné cvičenia, nepociťovala tieto vnútorné hnutia, tak útechy ako aj neútechy. Odporúčal, aby ten, kto dáva cvičenia, skúmal a zistil, čo nie je v poriadku, ak niečo nefunguje. „Keď ten, kto dáva cvičenia, pozoruje, že v duši exercitanta sa nevzbudzujú duchovné hnutia, ako sú útechy alebo neútechy, ani ho nepoburujú rozliční duchovia, musí sa ho veľmi vypytovať na cvičenia, či ich robí vo vyznačených časoch a ako; podobne o dodatkoch, či ich zachováva s usilovnosťou, a nech vyžaduje od neho počet osobitne z každej z týchto vecí."