Ukázalo sa, že naše prvé voľby boli hlbokou duchovnou udalosťou, vrcholnou náboženskou skúsenosťou, skúsenosťou premenenia. Vybojovali sme veľkolepé víťazstvo nad nespravodlivosťou, útlakom a zlom. Boli sme tam — ľudia, ktorí ako predmet verejnej politiky boli zámerne jeden od druhého odtrhnutí — a vyhlasovali sme, že ľudské spoločenstvo, priateľstvo, smiech, radosť, láskavosť boli pre nás ako pre jeden národ nemožné. Sme tu, pochádzame z rôznych kmeňov a hovoríme rôznymi jazykmi. Sme z odlišných kultúr a vyznávame absolútne neuveriteľné náboženstvá, ale stávame sa jedným národom. Uveril by niekto niekedy, že je to možné? Len v roku 1989 sa polícia vyhrážala, že použije ostré náboje, aby rozohnala ľudí, ktorí protestovali proti pobrežnému apartheidu. V roku 1989 boli pripravení zabíjať, aby udržali apartheid a pláže len pre belochov. A o pár rokov neskôr bol z nás národ, ktorý si zvolil za prezidenta Nelsona Mandelu. Tento muž, ktorý sa dvadsaťsedem rokov trápil vo väzení a ktorého hanobili ako teroristu, sa nakoniec stal jedným z morálnych vodcov sveta. (Desmond Tutu)

Väzba: viazaná

Počet strán: 116

OBSAH:

Úvod
Boh nám verí
Boží sen
Boh vás miluje takých, akí ste
Boh miluje vašich nepriateľov
Boh má iba nás
Vidieť očami srdca
Ticho. Počuť Boží hlas
V plnosti času
Poďakovanie

UKÁŽKA:

Boh vás miluje takých, akí ste

Drahé Božie dieťa, v našom svete je často ťažké nezabúdať na to, že Boh nás miluje presne takých, akí sme. Boh nás nemiluje preto, lebo sme dobrí. Nie, Boh nás miluje, a bodka. Boh nás nemiluje preto, že sme milí. Nie, sme milí práve preto, lebo Boh nás miluje. Je úžasné, keď pochopíte, že ste prijatí takí, akí ste, bez ohľadu na akékoľvek úspechy. Je to také oslobodzujúce.
Príliš často to pociťujeme tak, že Božia láska k nám je podmienečná, tak ako naša láska k ostatným. Radšej akoby sme mali prijať Božiu predstavu o nás, vytvorili sme si svoju predstavu o Bohu. Zatienili sme Božiu lásku a svoje životy sme zmenili na nekonečnú snahu o dokázanie vlastnej dôležitosti. Naša kultúra je kultúrou úspechu a tento postoj prenášame i do nášho vzťahu s Bohom. Pracujeme až do vyčerpania a snažíme sa urobiť dojem na každého vrátane Boha. Snažíme sa získať si Boží súhlas a prijatie. Nedokážeme uveriť, že náš vzťah s Bohom a postavenie pred ním nemajú nič spoločné s našou výkonnosťou a prácou.
Ktosi povedal: „Nejestvuje nič, čo by ste mohli urobiť, aby vás Boh viac miloval." Čo je však ešte úžasnejšie, nejestvuje nič, čo by ste mohli urobiť, aby vás Boh miloval menej — absolútne nič, pretože Boh vás už miluje a bude vás milovať navždy.
Raz na začiatku šesťdesiatych rokov som šiel na záhradnú slávnosť v Anglicku. Neviem prečo, ale mali sme si zaplatiť za čaj, ktorý sme pili. Ponúkol som sa, že zaplatím aj za známeho, ktorého som tam stretol. Mohol povedať: „Nie, ďakujem" a ja by som to pochopil. Ale skoro som odpadol, keď mi odpovedal: „Nie, nenechám sa vydržiavať." Dobre teda, už nikdy viac. Akoby sme neboli všetci vydržiavaní. Nielen tými všetkými, ktorých láskavosť a dary nám umožnili stať sa tým, čím sme, ale tiež milosťou a darmi, ktoré nám dal Boh.
Pretože naša kultúra je kultúrou úspechu, najhoršia vec, ktorá sa môže človeku v súčasnej spoločnosti prihodiť — a znamená pre neho zlyhanie — je potreba byť vydržiavaný. Sme presvedčení, že svojím úspechom musíme urobiť na ľudí dojem, a to nás uisťuje, že nás môžu brať vážne. Samozrejme, za určitých okolností je legitímne, dokonca absolútne nevyhnutné, zapôsobiť na určité kategórie ľudí, aby sme si životom razili svoju vlastnú cestu. Boli by ste hlúpi, keby ste nechceli urobiť dojem na svoju vyvolenú, ak chcete, aby prijala vašu ponuku na manželstvo. Bola by to priam katastrofa, keby ste ako študent nechceli zapôsobiť na svojich skúšajúcich. Pri skúškach, v kariére musíte byť úspešný. Zasiahlo to však celé naše prostredie, takže zisťujeme, že žalúdočné vredy sa stávajú symbolom spoločenského postavenia.
Svoje deti infikujeme týmto vírusom už na začiatku ich života. Nechceme len, aby zložili skúšky v škole a aby sa im darilo v športe, ale očakávame aj to, že zametú s opozíciou. Vyvolávame v nich presvedčenie, že ich vrúcne milujeme, len ak robia dobre alebo ak sú dobrí. Ich hodnota v našich očiach závisí od toho, či sú dobrí. Dokážeme ich prijať, len keď sú dobrí a úspešní.
Nepodmienečná láska k našim deťom znamená, že ich opravdivo milujeme a že ich prijímame bez ohľadu na to, či sú úspešné alebo nie, či sa správajú slušne alebo nie. Nemám na mysli to, že by sme mali dať disciplínu stranou, pretože vzdorovité dieťa skutočne testuje parametre prijateľného správania. Patrí to k bolestivému procesu dospievania. Myslím si, že by sme sa nemali snažiť formovať ich podľa nášho modelu úspechu, ale skôr by sme im mali dovoliť vyskúšať si život podľa ich vlastných predstáv. Nemôžeme chcieť, aby z nich boli zmenšené verzie nás samých alebo ľudí, akými sme chceli byť. Boh nám dal slobodu, aby sme boli autenticky sami sebou, a tak musíme dať túto slobodu svojim deťom aj my.