Kto učí umeniu vychovávať?
Jedným z mnohých je zaiste Ján Bosco. Jeho výchovná metóda, ktorú nazval preventívny systém, bola desiatky rokov prijímaná a úspešne včlenená do kultúry tisíckami vychovávateľov na všetkých úrovniach. A práve dnes, keď sa zdá, že sa tie najúčinnejšie pedagogické modely boja proti delikvencii mladistvých opierajú o prevenciu, znovu prichádza na scénu.
Kniha je určená vychovávateľom, rodičom, učiteľom, kňazom, katechétom, animátorom a všetkým, ktorí sú priamo zapojení do formačnej práce s dospievajúcimi a adolescentami.

Táto kniha chce čitateľovi ponúknuť jednoduchý a moderný pohľad na základné prvky a oporné body vo výchove podľa Jána Bosca, ktorého účinnosť bola historický potvrdená. V závere každej kapitoly sú načrtnuté možnosti aktualizácie.

OBSAH:

Skratky

Úvod

Historické pozadie
Interpretácie v 20. storočí
Spresnenia

Výchovný systém dona Bosca v praxi
Životopisný profil
Prevencia z pohľadu sociálnej asistencie
Prevencia z pohľadu pedagogiky

Výchova ako výzva
Vychovávať – základné rozhodnutie dona Bosca
Dlhodobo rozvíjaný ideál
Dobrý kresťan
Statočný občan
Zjednotenie cieľov

Nosné stĺpy metódy
Rozum
Rozum(nosť) ako výchovný prostriedok
Vychovávať rozum
Hranice rozumu
Viera
Bázeň voči Bohu – posledné veci človeka
Spoveď a prijímanie – prejavy viery
Cítiť s Cirkvou a pápežom
Dobročinnosť a apoštolát
Láskavosť
Dimenzie láskavosti
Ústredné postavenie pedagogiky
Prvotná podmienka: dať najavo
Dva ochranné prostriedky

Preventívnym systémom je vychovávateľ
Stáť pri chlapcovi
Budovať, nie rúcať
Boľavé miesto
Vychovávateľ – otec, brat a priateľ
Prvotná podmienka
Spôsob prítomnosti

Rozmer hry v preventívnej výchove
Radosť a veselosť
Ihrisko
Sviatky a hudba
Divadlo
Vychádzky a prázdniny

Dosiahnuteľná pedagogika
Postupné ciele
Povinnosť – štúdium a práca
Disciplína a napomenutia
O trestoch

Záver

Prílohy
Preventívny systém vo výchove mladých
(Trattatello)
List z Ríma

Literatúra

UKÁŽKA:

Radosť a veselosť
Don Bosco vedel, že radosť je zákonom mladosti. Vedel, že pre účinné výchovné pôsobenie je nevyhnutné rešpektovať a milovať chlapca v jeho „práve na radosť“. Vedel tiež, že ak je chlapec samotár a smutný, sú veľmi obmedzené možnosti, ako naňho pôsobiť. Aj preto výchovný program Francesca Besucca pozostával z troch významných prvkov: „veselosť, štúdium a zbožnosť“ (OE XV, s. 90). Ešte jednoznačnejšie to vyjadril mladým z kolégia v Mirabello: „Oddychujte, buďte veselí, smejte sa, spievajte, prechádzajte sa a robte všetko, čo sa vám páči, len nehrešte“ (Em 954). A ich direktorovi odporúča: „Chcem, aby si dal svojim mladíkom možnosť byť veselými, a aby mali radi aj dona Bosca; vynikajúcou príležitosťou je prilepšenie obeda. A nech sa dozvedia, že chcem, aby boli všetci zdraví, silní a veselí; nech sa zatvorí ošetrovňa a nech sa otvoria dokorán dvere do jedálne“ (tamtiež).
Veselosť je logickým dôsledkom životného režimu za loženého na „rodinnom duchu“, je nevyhnutným prvkom výchovy inšpirovanej láskavosťou, rozumom a náboženstvom. Z evanjeliovej „dobrej zvesti“ nemôže vytrysknúť iné ako radosť a veselosť. V úvode Zaopatreného mladíka don Bosco píše: „Dvoma hlavnými lžami si diabol slúži, aby mladých oddialil od čnostného života. V prvom prípade im v mysli vnuká predstavu, že slúžiť Pánovi znamená žiť smutný život bez zábavy a potešenia. Nie je to tak. […] Chcem vás naučiť taký spôsob kresťanského života, ktorý bude zároveň veselý i uspokojujúci. Ukážem vám, aká je pravá radosť a pravé potešenie, aby ste mohli spolu s prorokom Dávidom povedať: Slúžime Pánovi vo svätej radosti. Taký je vlastne aj cieľ tejto knižočky, slúžiť Pánovi a byť neustále veselí“ (OE II, s. 185 – 187).
V praxi a pedagogickej teórii tak radosť nadobúda aj nadprirodzený charakter, založený na antropologickom optimizme a kresťanskej nádeji. Žiaci z Valdocca jeho slová zaiste dobre pochopili, ak jeden z nich, Dominik Savio, svojmu priateľovi povie: „Tu spočíva svätosť v tom, že sme veľmi veselí“ (OE, s. 236).
Uznali to aj vážení odborníci. Don Alberto Caviglia, dokonalý znalec prostredia na Valdoccu, sa v komentári k životopisu „Magone Michele“ odvážil tvrdiť, že don Bosco „posvätil radosť zo života […] a jeho víťaznou novinkou […] bola otvorená a živá radosť, často i hlučná, zdieľaná vychovávateľom a prepletená so štúdiom a radami“. Ďalší špecialista Francesco Orestano podobne definuje dona Bosca „ako vychovávateľa, ktorý posvätil prácu a radosť. Je svätcom činného a radostného kresťanského života“.
Radosť a veselosť
Don Bosco vedel, že radosť je zákonom mladosti. Vedel, že pre účinné výchovné pôsobenie je nevyhnutné rešpektovať a milovať chlapca v jeho „práve na radosť“. Vedel tiež, že ak je chlapec samotár a smutný, sú veľmi obmedzené možnosti, ako naňho pôsobiť. Aj preto výchovný program Francesca Besucca pozostával z troch významných prvkov: „veselosť, štúdium a zbožnosť“ (OE XV, s. 90). Ešte jednoznačnejšie to vyjadril mladým z kolégia v Mirabello: „Oddychujte, buďte veselí, smejte sa, spievajte, prechádzajte sa a robte všetko, čo sa vám páči, len nehrešte“ (Em 954). A ich direktorovi odporúča: „Chcem, aby si dal svojim mladíkom možnosť byť veselými, a aby mali radi aj dona Bosca; vynikajúcou príležitosťou je prilepšenie obeda. A nech sa dozvedia, že chcem, aby boli všetci zdraví, silní a veselí; nech sa zatvorí ošetrovňa a nech sa otvoria dokorán dvere do jedálne“ (tamtiež).
Veselosť je logickým dôsledkom životného režimu za loženého na „rodinnom duchu“, je nevyhnutným prvkom výchovy inšpirovanej láskavosťou, rozumom a náboženstvom. Z evanjeliovej „dobrej zvesti“ nemôže vytrysknúť iné ako radosť a veselosť. V úvode Zaopatreného mladíka don Bosco píše: „Dvoma hlavnými lžami si diabol slúži, aby mladých oddialil od čnostného života. V prvom prípade im v mysli vnuká predstavu, že slúžiť Pánovi znamená žiť smutný život bez zábavy a potešenia. Nie je to tak. […] Chcem vás naučiť taký spôsob kresťanského života, ktorý bude zároveň veselý i uspokojujúci. Ukážem vám, aká je pravá radosť a pravé potešenie, aby ste mohli spolu s prorokom Dávidom povedať: Slúžime Pánovi vo svätej radosti. Taký je vlastne aj cieľ tejto knižočky, slúžiť Pánovi a byť neustále veselí“ (OE II, s. 185 – 187).
V praxi a pedagogickej teórii tak radosť nadobúda aj nadprirodzený charakter, založený na antropologickom optimizme a kresťanskej nádeji. Žiaci z Valdocca jeho slová zaiste dobre pochopili, ak jeden z nich, Dominik Savio, svojmu priateľovi povie: „Tu spočíva svätosť v tom, že sme veľmi veselí“ (OE, s. 236).
Uznali to aj vážení odborníci. Don Alberto Caviglia, dokonalý znalec prostredia na Valdoccu, sa v komentári k životopisu „Magone Michele“ odvážil tvrdiť, že don Bosco „posvätil radosť zo života […] a jeho víťaznou novinkou […] bola otvorená a živá radosť, často i hlučná, zdieľaná vychovávateľom a prepletená so štúdiom a radami“. Ďalší špecialista Francesco Orestano podobne definuje dona Bosca „ako vychovávateľa, ktorý posvätil prácu a radosť. Je svätcom činného a radostného kresťanského života“.
Radosť a veselosť
Don Bosco vedel, že radosť je zákonom mladosti. Vedel, že pre účinné výchovné pôsobenie je nevyhnutné rešpektovať a milovať chlapca v jeho „práve na radosť“. Vedel tiež, že ak je chlapec samotár a smutný, sú veľmi obmedzené možnosti, ako naňho pôsobiť. Aj preto výchovný program Francesca Besucca pozostával z troch významných prvkov: „veselosť, štúdium a zbožnosť“ (OE XV, s. 90). Ešte jednoznačnejšie to vyjadril mladým z kolégia v Mirabello: „Oddychujte, buďte veselí, smejte sa, spievajte, prechádzajte sa a robte všetko, čo sa vám páči, len nehrešte“ (Em 954). A ich direktorovi odporúča: „Chcem, aby si dal svojim mladíkom možnosť byť veselými, a aby mali radi aj dona Bosca; vynikajúcou príležitosťou je prilepšenie obeda. A nech sa dozvedia, že chcem, aby boli všetci zdraví, silní a veselí; nech sa zatvorí ošetrovňa a nech sa otvoria dokorán dvere do jedálne“ (tamtiež).
Veselosť je logickým dôsledkom životného režimu za loženého na „rodinnom duchu“, je nevyhnutným prvkom výchovy inšpirovanej láskavosťou, rozumom a náboženstvom. Z evanjeliovej „dobrej zvesti“ nemôže vytrysknúť iné ako radosť a veselosť. V úvode Zaopatreného mladíka don Bosco píše: „Dvoma hlavnými lžami si diabol slúži, aby mladých oddialil od čnostného života. V prvom prípade im v mysli vnuká predstavu, že slúžiť Pánovi znamená žiť smutný život bez zábavy a potešenia. Nie je to tak. […] Chcem vás naučiť taký spôsob kresťanského života, ktorý bude zároveň veselý i uspokojujúci. Ukážem vám, aká je pravá radosť a pravé potešenie, aby ste mohli spolu s prorokom Dávidom povedať: Slúžime Pánovi vo svätej radosti. Taký je vlastne aj cieľ tejto knižočky, slúžiť Pánovi a byť neustále veselí“ (OE II, s. 185 – 187).
V praxi a pedagogickej teórii tak radosť nadobúda aj nadprirodzený charakter, založený na antropologickom optimizme a kresťanskej nádeji. Žiaci z Valdocca jeho slová zaiste dobre pochopili, ak jeden z nich, Dominik Savio, svojmu priateľovi povie: „Tu spočíva svätosť v tom, že sme veľmi veselí“ (OE, s. 236).
Uznali to aj vážení odborníci. Don Alberto Caviglia, dokonalý znalec prostredia na Valdoccu, sa v komentári k životopisu „Magone Michele“ odvážil tvrdiť, že don Bosco „posvätil radosť zo života […] a jeho víťaznou novinkou […] bola otvorená a živá radosť, často i hlučná, zdieľaná vychovávateľom a prepletená so štúdiom a radami“. Ďalší špecialista Francesco Orestano podobne definuje dona Bosca „ako vychovávateľa, ktorý posvätil prácu a radosť. Je svätcom činného a radostného kresťanského života“.