Úvod do štúdia logiky a gnozeológie. Určené najmä vysokoškolským študentom,ale i mladým, pre ktorých myslieť je pôžitok.
Väzba: brožovaná
Počet strán: 176
OBSAH:
ÚVOD
1. Čo je filozofia
2. Filozofia a náboženstvo
3. Filozofia a veda LOGIKA: PREDBEŽNÉ OTÁZKY
1. Pojem logiky
2. Logika „Minor“ a logika „Maior“
LOGIKA MINOR POJEM
1. Pojem vo všeobecnost
2. Pojem ako člen vety
3. Definícia a delenie VÝPOVEĎ ALEBO VETA
1. Výpoveď sama v sebe
2. Vzťahy medzi vetami USUDZOVANIE
1. Usudzovanie všeobecne
2. Sylogizmus
3. Indukcia LOGIKA MAIOR ALEBO TEÓRIA POZNANIA
Vylúčenie predsudkov
Fenomenológia poznania
Teória poznania a kritika poznania
Všeobecniny (všeobecné pojmy)
1. Existencia univerzálnych pojmov
2. Objektívna hodnota univerzálnych pojmov
Bezprostedne zrejmé pravdy
1. Pravda
2. Pravdy faktu
3. Nutné pravdy
Pravdy sprostedkovane evidentné
1. Pravdy dokázané deduktívne
2. Indukcia
3. Morálna samozrejmosť
4. Historická evidentnosť
5. Vonkajšia evidentnosť a viera
6. Pravdepodobnosť
Dodatok:
Omyl
Bibliografická poznámka
UKÁŽKA:
I. Výpoveď o sebe
Prvky výpovede skúmanej v jej mentálnom vyjadrení sú podmet (subjekt) a
prísudok (predikát), prvky výpovede skúmanej v jej slovnom vyjadrení sú
meno (podstatné) a sloveso.
Meno vyjadruje realitu chápanú ako podstatu, teda nevyjadruje čas, lebo čas
je mierou pre stávanie sa, nie pre súcno. Sloveso naopak vyjadruje stávanie
sa a preto zahrňuje určenie času. Treba mať na mysli, že iba sloveso
vyjadruje stávanie sa v stávaní sa.
Pokiaľ ide o sloveso, spomenieme rozlišenie na sloveso substantívne a
sloveso atributívne. Substantívne sloveso je sloveso „byť“, keď
nevystupuje ako spona, ale vyjadruje existenciu. Atributívnymi slovesami sú
všetky ostatné a atributívnymi sa volajú nie preto, že by privlastňovali
alebo pridávali niečo k menu (toto naozaj je spoločné tiež
substantívnemu slovesu), ale pretože predpokladajú sloveso „byť“ a
tomuto pripájajú iný atribút. Aby sme mohli konať alebo trpieť (slovesá
atributívne vyjadrujú činnosť, trpnosť alebo stav), musíme byť
(jestvovať).
Sloveso „byť“ môže mať potom dve funkcíe: funkciu predikátu
(prísudku) a funkciu kopuly (spony). Je predikátom, keď vyjadruje
existenciu, je kopulou, keď jednoducho spája predikát so subjektom a
v takom prípade nevyjadruje reálnu existenciu veci; napr. povedať že
„chiméra je urobená tak a tak“ neznamená povedať, že chiméra
jestvuje.
PREDIKÁCIA
Povedali sme, že prvkami výpovede sú: subjekt (podmet) a predikát
(prísudok); subjekt je to, o čom sa hovorí, predikát je to, čo sa hovorí
o subjekte; podmet je určovateľný prvok, prísudok je prvok určovateľ.
Predikáciou sa volá privlastnenie prísudku k podmetu. Predikácia môže
byť priama alebo nepriama. Priama je vtedy, keď je vyjadrený najprv podmet a
potom prísudok – napr. „tento človek je inteligentný“ –, nepriama
v opačnom prípade napr. „inteligentný je tento človek.“
Predikácia predpokladá vždy identitu (zhodu) medzi podmetom a prísudkom, nie
však formálnu identitu (identitu v pojmoch), ale identitu materiálnu (totiž
toho, čo je vyjadrené pojmami). Povedať, že človek je tvor, znamená
uznať, že realita označená pojmom „človek“ je tá istá, ktorá je
označená pojmom „tvor“.
FORMA A MATÉRIA VÝPOVEDE
Vo výpovedi rozlišujeme formu a matériu. Matéria výpovede sú slová,
z ktorých pozostáva, podmet a prísudok; forma je vnútorná súvislosť
medzi slovami.
Pre matériu výpoveď môže byť nutná, nemožná a náhodná. Je nutná,
keď prísudok vyjadruje vlastnosť, ktorá nevyhnutne patrí podmetu, napr.
„súčet vnútorných uhlov trojuholníka sa rovná dvom pravým uhlom“; je
nemožná, keď prísudok vyjadruje niečo, čo nemôže byť spojené
s podmetom napr. „kruh je štvorcový“; je náhodná, keď prísudok
vyjadruje vlastnosť, ktorá skutočne patrí podmetu, ale ktorú podmet
nemusí ani mať, napr. „tento trojuholník je nakreslený na papieri“.
