Mnohí ľudia cítia, že ešte nedosiahli skutočnú podobu. Akú podobu
môže mať ľudský život? Láska, akú žil Ježiš Kristus, dáva človeku
pravú podobu, podobu lásky.
Láska nie je iba silou, ktorá pôsobí istý čas v čine a v správaní,
ale je niečím viac: je skutočnou ľudskou realitou, ktorá je tu a chce
vyniknúť. Kde dáva láska človeku jeho skutočnú podobu, tam má človek
budúcnosť.
Podobu lásky v človeku môžeme pozorovať a chápať z rôznych hľadísk.
O tom hovorí aj táto knižka.
Väzba: brožovaná
Počet strán: 68
OBSAH:
Predslov 7
I. STVORENÍ PRE LÁSKU 9
Život je bytie a stvárňovanie 11
Telo — podoba ducha 12
Nekonečná láska a úplné vlastníctvo seba
samého 16
V hĺbke duše stretnúť Boha 20
Plnosť lásky v ľudskom tele 25
Podoba lásky v každodenných veciach 28
II. KTO MILUJE, MÔŽE ŽIŤ 31
Špirála lásky 33
Láska vie trpieť 35
Konvergencia človeka v láske 37
Ťažoba nedokonalosti 41
Zosnulí milujú s Bohom 43
III. KRISTUS POMÁHA ĽUDSKEJ LÁSKE 47
Premenené telo 49
Posledný výkrik lásky 50
Zmŕtvychvstanie lásky 53
Človek zakúsi Krista v sebe samom 55
Vyvolení pre lásku 60
V Kristovej láske k Bohu 63
UKÁŽKA:
Posledný výkrik lásky
Vzhľadom na hrozný stav ľudského života, ktorý je znetvorený a zbavený
cti zločinmi, vyhnanstvom alebo hladom a ktorému bola vzatá všetka nádej
na zmenu a naplnenie vlastného života, vynára sa otázka, ako môže dať
človek svojmu životu ľudskú podobu. Aj ten posledný výkrik v núdzi
môže byť výkrikom lásky, túžby a dychtenia po láske. Je to jeho
naplnenie. Má lásku voči tomu, ktorý ho ponižuje a ničí. Skutočné
naplnenie človeka sa neuskutočňuje v jeho vlastných výkonoch, ale
v láske – aj keby to bol jeho posledný výkrik v núdzi. Keď má výkon
človeka základ v láske, má veľký význam, pretože neničí život, ale
v slabom človeku podporuje a posilňuje lásku.
Človek, ktorý žije v láske, bude žiť v svojej podobe lásky, aj keby bol
ťažko zranený, či dokonca zabitý. Boh sám je prítomný v tomto človeku,
v jeho láske. Znútra mu dáva novú, božskú podobu. Kto však nemiluje a
zabíja, zostáva v smrti (porov. 1 Jn 3, 14).
Všetci ľudia budú mať napokon podobu lásky, nové telo, ktoré bude také
konkrétne, akou konkrétnou sa v nich stala láska. Zosnulí sa nestanú
utečencami či blúdiacimi duchmi. Budú prítomní a obnovení, ako to
vidíme už na ľudskej láske. Táto presahuje dobro a dáva tomu druhému
priestor a čas a takto sa obaja hlboko zjednocujú. Mŕtvi sú zjednotení
v láske s Bohom, ako aj s každou ľudskou láskou, a sú takí konkrétni,
aká konkrétna je aj láska!
Posledným výkrikom človeka, ktorý verí v Boha a je zjednotený s Bohom
i s výkrikom Ježiša Krista na kríži, je výkrik núdze a lásky.
Pretože Boh vypočul výkrik Ježiša Krista, nechal ho vstať z mŕtvych.
Zmŕtvychvstanie znamená, že Ježiš Kristus úplne vstúpil do Božej
lásky, ktorá v ňom mala podobu. Ježišova podoba po zmŕtvychvstaní je
predovšetkým podoba lásky, ktorá už nemôže byť hlbšia a
konkrétnejšia.
Výkrik človeka sa však často končí zmĺknutím a tichom. A vtedy je
zjavne blízko Božiemu mlčaniu.
Božie mlčanie skutočne jestvuje. Toto mlčanie je však ako láska, ktorá je
napriek zmĺknutiu stále prítomná a činná. Keď počúvame, čo nám
hovorí láska, počúvame aj Boha. Dokonca aj chudobné slovíčko bolesti
môže byť výrazom lásky. Keď v láske počúvame Božie mlčanie ako jeho
„hlas", Boh je naozaj blízko. Aj v mlčaní je prítomná láska. Poznáme
to z ľudských situácií: kto je vo vážnych situáciách mlčanlivý,
„hovorí"! Takýto je aj Boh.
