Nestotožňujem sa s názormi, že tí, ktorí chcú pracovať s Rómami, musia mať nejakú špeciálnu charizmu. Ja nemám žiadne mimoriadne dary, nikdy som netúžil pracovať s Rómami, ale keď prišla takáto ponuka, nepovedal som nie. To je všetko. Môj život by bol bez Rómov možno pokojnejší, ľahší, ale aj prázdnejší…
Niekedy sa ochudobňujeme o nové dimenzie, lebo nevieme alebo nechceme prelomiť kôru vlastného srdca.

Moje prvé kňazské pôsobisko bolo v Bardejove, kde som sa dostal aj k Rómom. Strávil som medzi nimi pätnásť rokov. Nedostal som sa k nim preto, že som mal nejaké špeciálne povolanie alebo srdcervúce vnútorné volanie, ale jednoducho vznikla potreba, a keďže som bol v komunite najmladší, poslali mňa. Nepredchádzala tomu nijaká veľká diskusia, nijaké demokratické debaty, nijaká príprava. Ako dvadsaťsedemročný som bol hodený do neznámych vôd, a keď som chcel prežiť, musel som sa v nich naučiť plávať. Postupne som si túto prácu i ľudí obľúbil a neskôr som pôsobil medzi Rómami aj v Jarovniciach, v Lenartove, v Michalovciach a na Luníku IX v Košiciach. Nemám najmenší dôvod alebo úmysel niekoho poškodiť alebo preferovať, nejde mi ani o „exotizáciu“ alebo „romantizáciu“ rómskeho národa. Ale viacročný vonkajší tlak a súčasne aj slová povzbudenia mojich priateľov, aby sa bohatstvo mojej skúsenosti so mnou „nestratilo“, ma dotlačili k pokusu niečo napísať.